ironing-164672_1280

Napriek tomu, že sa slovenčina zatiaľ poriadne nestihla spamätať z existencie slova singles, navrhujem uštedriť jej ďalší buchnát do chrbta a zaviesť aj pojmy „singeľ“ a „singľa“.

Single (nezadané ženy) aj singľovia (nezadaní muži) majú svoje vlastné svety a do nich patria aj typicky ženské a typicky mužské práce. Tým, že človek žije sám, sa táto hranica stiera a on musí vykonávať aj tie práce, ktoré podľa zaužívaných rodových stereotypov prislúchajú opačnému pohlaviu.

Delenie domácich prác na mužské a ženské je pre singles luxusom, ktorý si nemôžu dovoliť. To sa týka aj situácií, keď okolnosti doženú singľa k praniu a žehleniu. Iste – nebude sa tým chváliť kamarátom pri pive, nezačlení to do svojich baliacich fráz, ani si to nedá do životopisu, ale pokúsi sa to mať z krku pokiaľ možno čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Pranie a žehlenie sú pre mňa dve strany jednej mince, jin a jang, svetlá a temná strana Sily, privrátená a odvrátená strana Mesiaca. V skratke – pranie je OK, žehlenie je FUJ!

Aj priemerný singeľ v dnešných časoch zvládne vytriediť svoje špinavé oblečenie na biele, farebné a tmavé. Mne trvalo len čosi vyše roka, kým som sa tomuto umeniu naučil. Odvtedy už moje šatstvo nemá uniformný odtieň červenej… Poučený smutnou minulosťou som teda nútený separovať. Navyše som sa naučil aj to, na akom programe perie práčka!

Zámerne hovorím o programe a nie o PROGRAMOCH, pretože zvyknem používať na práčke len jeden program – ostatné sú tam na to, aby výrobca zmiatol používateľa nekonečnými možnosťami. Jediné, čo na svojom obľúbenom programe mením, je teplota prania. Najviac som si obľúbil kompromisnú tridsiatku, ktorej sa niekedy spreneverím so štyridsiatkou, dokonca pred časom som zariskoval aj s odvážnou deväťdesiatkou. Bolo že to vtedy napätia.

Po praní – čo iné ako vešanie? Obľúbenosť tejto činnosti, leží v mojom osobnom rebríčku kdesi medzi praním a žehlením. K vešaniu mám indiferentný vzťah. Nemám ho zďaleka tak rád ako pranie, ale neprekáža  mi natoľko, ako žehlenie.

Ktosi sa ma kedysi snažil presvedčiť, že keď oprané veci vyvešiam PORIADNE, tak ich nebudem musieť žehliť.

Bullshit!

Človek sa žehleniu aj tak nikdy, žiaľ, nevyhne. Teda, pokiaľ opäť nevezme osud do vlastných rúk a nezačne selektovať kusy bielizne, na tie, ktoré je nevyhnutné ožehliť, a tie, ktorým bude táto pozornosť odopretá. Z procesu žehlenia som sa tak časom naučil vylúčiť uteráky, posteľné povliečky, či plachty a v zime dokonca aj zadnú časť tričiek (veď pod košeľou, či svetrom ich aj tak nie je poriadne vidieť).

Mimochodom, vedeli ste, že existujú aj urban legends o singľoch, ktorí žehlia dokonca aj trenky a ponožky? Osobne si však myslím, že ide naozaj len o mýty.

Vo všeobecnosti k žehleniu pristupujem s odporom, nadávkami a žehličkou v ruke. Keď som ju kupoval, sľuboval som si, že mi aspoň trochu spríjemní túto nenávidenú činnosť. Žiaľ, nestalo sa. Pri jej výbere som si dal záležať na tom, aby vyzerala dostatočne futuristicky, mala digitálny displej, keramickú plochu na žehlenie, nejaké tie gombíky, páčky, sofistikované nastavenia…

Plány boli odvážne, prefackala ma až realita. Už pri prvom žehlení som zistil, že žehlička sa drží nepohodlne, má príliš dlhú prívodnú šnúru, o ktorú zakopávam, gombíky sú umiestnené tak nešikovne, že počas žehlenia prstami nechtiac prepínam programy. Nie je ani poriadne vidno, koľko je v nej vody a kedy treba priliať ďalšiu. To zisťujem „metódou slepých lodivodov“. V starom Grécku boli vraj najlepšími navigátormi medzi lodnými útesmi slepci, ktorí sa orientovali  podľa zvukov trieštiacich sa vĺn. A presne tak sa cítim aj ja, keď počúvam, či je v mojej žehličke dosť vody. Vlny v nej vtedy búrlivo narážajú do odvápňovacej tyčinky a prelievajú sa útrobami žehličky, ktorá ich napokon nemilosrdne zmení na agresívne syčiaci oblak pary.

Samotnému žehleniu sa snažím vyhýbať, dokedy sa len dá. Znamená to, že kým sa odvážim pristúpiť k tomuto aktu, na sedačke sa mi nazbiera kopa vypratého šatstva, tvarom a veľkosťou pripomínajúca bizarné farebné pohorie.

Žehlenie začínam tým, že z pohoria vytriedim obľúbené a menej obľúbené kusy podľa vzorca: najprv jednoduché a ľahko žehliteľné (kuchynské utierky), potom stredne obľúbené (tričká a mikiny), na záver nenávidené košele.

Samotný proces žehlenia si spríjemňujem nadávaním, hudbou, televíziou, vínom, prípadne kombináciou všetkého uvedeného. Keď je žehlenie skončené, nastáva najpríjemnejší bod programu – poukladanie všetkých vecí do skrine a vedomie, že so žehlením mám pokoj približne na nasledujúce dva týždne.

Toľko z mojej strany k žehleniu. Viac sa ním odmietam zaoberať!

Karol

(pozn.: Autor strávi mesačne žehlením približne 1 hodinu a 7 minút. Za tisíc rokov takto zbytočne príde o 1,5 roka života. Mimochodom, za ten čas, ktorý venoval písaniu tohto článku, mohol mať už dávno požehlené…)