lucia alakšová

Asi nie je štatisticky podchytené, či ľudia žijúci single sú spokojnejší a vyrovnanejší alebo nervní a utiahnutí. Rozhodne platí, že rovnakým postojom k sebe a životu môžu disponovať aj tí, čo žijú v pároch. O singlistoch však môžem zodpovedne prehlásiť, že majú čisto technicky menej možností zdôverovať sa blízkemu človeku (keďže ten fest blízky človek v ich životoch chýba) a zdieľať s ním svoje pocity.

Byť sám (teda single) nie je diagnóza. Je to štandardný stav, ktorý dokonca od vás niekedy vyžadujú uviesť do osobných údajov. Spozornieť by ste mali, ak začnete o sebe hovoriť ako o človeku osamelom. A vôbec, vyjasnime si základné pojmy s kvalifikovaným odborníkom, psychologičkou Luciou Alakšovou.

Prečo nás vlastne samota trápi? Prečo ju považujeme za nie celkom príjemný stav?

Samota ako taká nás trápiť nemusí. Môžeme ju naopak vyhľadávať. To čo nás trápi, sú pocity osamelosti. A prečo? Prirodzenou vlastnosťou ľudí je zdieľanie pocitov, prežívania či informácií. Či už radostných alebo menej veselých. Keď som sám/sama, som aj na svoje prežívanie sama. Zdieľanie mi nie je umožnené. Nie nadarmo sa hovorí, že zdieľaná radosť je dvojitá radosť, zdieľaný problém je polovičný problém.

Ľudia často vravia, že sa cítia „opustení“, keď deti odídu do letného tábora alebo manžel na služobnú cestu. To však asi nie je tá ozajstná samota. Kto môže teda legitímne o sebe hovoriť, že je sám alebo osamelý?

Opäť by som rada upozornila na to, že je rozdiel, či hovoríme o samote alebo o osamelosti. Samota nemusí byť vždy sprevádzaná pocitmi osamelosti. Osamelosť sa stáva problémom, keď trvá dlho, je silná, trápi nás a cítime sa v nej nepríjemne. Samotu môžeme vyhľadať, užiť si ju, a keď sme jej nasýtení, máme za kým ísť a cítime sa v prítomnosti druhých dobre.

Sú na dlhodobý single život niektoré typy ľudí (temperamentom, charakterom, výchovou) predurčené? Je pri nich pravdepodobnejšie, že z nejakého dôvodu majú naozaj nižšiu šancu nájsť si partnera?

Nerada by som to takto kategorizovala. Myslím si, že je to veľmi individuálne. Rovnakú situáciu môžu dvaja ľudia vnímať celkom odlišne, či už vplyvom výchovy, predchádzajúcich skúseností, vplyvom stratégií zvládania záťažových situácií, atď… Môžeme však predpokladať, že napr. veselý, otvorený človek, extrovert, ľahšie nadviaže nový vzťah. Narcisticky ladená osobnosť bude mať s nadviazaním kvalitného vzťahu problém, keďže je pre ňu problematické prijať niekoho do svojej blízkosti.

Je teda samota z hľadiska psychológie ergo duševného zdravia prirodzený stav?

Byť niekedy sám, vyhľadať samotu a cítiť sa v nej dobre je z môjho pohľadu úplne prirodzené a veľakrát aj “liečivé”, prospešné pre každého z nás. Každý človek by mal byť schopný zvládnuť samotu bez psychickej ujmy. Diferencovaná osobnosť so schopnosťou a potrebou introspekcie samotu aj vyhľadáva. Samota slúži na premýšľanie o sebe, na prežitie si niektorých pocitov, byť v kontakte so sebou samým. Myslím si zároveň, že ľudstvo od nepamäti existuje v diádach alebo rodinných spoločenstvách. A tieto modely opodstatnene fungujú. Byť single je však zároveň aj veľmi potrebné v “porozchodovej” fáze. Je to priestor pre proces smútenia, proces vyrovnávania sa so stratou, a zároveň je to priestor pre pocity nezávislosti. Následne je možné vstúpiť no nového vzťahu s čistým štítom, bez úzkosti. V praxi sa však stretávam aj s pacientmi, ktorí si samotu dobrovoľne vyberajú z rôznych dôvodov. Otázka je, či hovoríme o single živote bez partnera alebo o sociálnej izolácii ako takej. Tá prirodzená a prospešná nie je.

Dajú sa pomenovať objektívne výhody resp. nevýhody single stavu?

Dobrá otázka do diskusie so zadanými a single. :-) Myslím si však, že hľadať objektívnosť v individuálnom prežívaní je náročná úloha. Otázka znie, či mi  môj single stav vyhovuje alebo nie. Závisí to od subjektívneho vnímania daného stavu. Každý stav má svoje výhody ale aj nevýhody, ktoré sú závislé od situácie, typu osobnosti, spôsobu prežívania a hlavne o toho,  čo človek chce.

Každú vekovú kategóriu singlistov asi trápi niečo iné. Čím sa zaoberajú slobodní tridsiatnici, štyridsiatnici, päťdesiatnici či ovdovelí seniori?

Túto otázku by som vyriešila spoločnou diskusiou alebo dotazníkmi pre každú vekovú kategóriu. Každej vekovej skupine by som prisúdila spoločné “trápenia” – porovnávanie sa s okolím, priateľmi, ktorí žijú v partnerstve, prítomnosť potreby istoty a bezpečia. V stručnosti by som pri tridsiatnikoch a štyridsiatnikoch uvažovala o túžbe po potomkoch, založení si rodiny. Päťdesiatnici si hovoria “nechcem zostarnúť sám” a seniori “kto sa o mňa postará, ako si poradím, keď budem mať vážne zdravotné problémy?”, “nechcem umierať sám”.

Vynechala som dvadsiatnikov. Môže sa vôbec niekto cítiť osamelý ako dvadsaťročný?

Samozrejme, prečo nie?! Človek sa počas svojho života stretáva s rôznymi vývinovými krízami. Pekne ich opisuje pán psychológ  Erik Erikson, ktorý tvrdí, že vo svojom živote prechádzame ôsmymi psychosociálnymi krízami. Výsledkom mnohých môžu byť práve pocity osamelosti.

(pokračovanie nabudúce)

Larisa