feet-619517_1280

Tento rozhovor je anonymný, dôvody pochopíte veľmi rýchlo. Hovorme preto mojej respondentke napríklad Daniela, má niečo po štyridsiatke a dve deti. Okolnosti, za akých sa matkou stala, sú však veľmi neštandardné.

Daniela má prácu, ktorú má rada, precestovala aj vďaka nej kus sveta, spoznala stovky ľudí – žien aj mužov. Vyvŕbilo sa to napokon tak, že ani jeden z nich nevstúpil do jej osobného života „navždy“. Nemala s kým založiť rodinu. Nesťažuje sa, je to len konštatovanie faktu. Daniela ani nenarieka, že ju nikto nemá rád. Lebo to nie je pravda.

Rozhoduje sa slobodne sama za seba a rozhodla sa tiež, že deti chce mať aj napriek tomu, že klasickým spôsobom to nebude. Dnes je už dvojnásobná slobodná mama, v oboch prípadoch umelo oplodnená.

Prečítajte si rozhovor o tom, čo prežívala a s čím všetkým sa pritom musela vyrovnávať. O tom, ako na Slovensku vznikajú šťastné, aj keď naozaj veľmi „netradičné rodiny“.

Počet párov, ktorým sa nedarí štandardným spôsobom splodiť dieťa, a tak vyhľadávajú kliniky asistovanej reprodukcie, neustále pribúda. To je známy fakt. Mohli ste však požiadať o oplodnenie aj ako slobodná žena bez partnera?

Nie, legislatívny systém na Slovensku neumožňuje slobodnej žene prísť na kliniku a požiadať o asistovanú reprodukciu darcovskými spermiami. Ale na druhej strane povoľuje oplodnenie aj v prípade heterosexuálnych párov, ktoré nie sú oficiálne zosobášené. Na klinike však musia obaja podpísať prehlásenie, v ktorom sa zaväzujú, že ak sa podarí dieťa splodiť, budú ho vychovávať ako rodičia, otec a mama.

No dobre, ale vy ste dvojnásobná mama a manžela ani partnera nemáte. Ako je to teda možné?

S niekým som sa dohodla.

Na čom ste sa dohodli?

Že takpovediac zahrá rolu partnera. Samozrejme, pri všetkej diskrétnosti. Nikto na klinikách asistovanej reprodukcie neoveruje, či naozaj žijete s človekom, s ktorým tam prídete. A ak naozaj nechcete, nemusíte vôbec udávať meno otca svojho dieťaťa.

Predpokladám, že nestačí, ak takýto človek zahrá rolu partnera len na recepcii kliniky a podpíše pár dokumentov, ale naozaj sa použijú jeho spermie pri procese oplodňovania.

Áno, v tomto zmysle slova je naozaj otcom. Darcovské spermie sa používajú len v prípade, že práve muž má problém s vlastnými spermiami, a preto pár nemôže mať deti.

Technicky tomu rozumiem, ale potom sa pýtam: ak ste sa rozhodli mať dieťa bez otca, ak ste našli človeka, ktorý súhlasil s tým, že dieťa s vami splodí a nebude si robiť prípadné nároky na jeho výchovu či kontakt s ním, prečo ste nepoužili štandardnú, intímnejšiu a aj príjemnejšiu metódu ale umelé oplodnenie?

Môžete počítať s tisíc komplikáciami, no život vám nachystá aj tisíc prvú a vôbec vás na ňu nepripraví. Mám fyziologický problém a bez umelého oplodnenia by som asi nebola schopná počať. Pri oplodnení IVF (in vitro fertilisation) sa vajíčko oplodňuje mimo tela ženy, v Petriho miske.

Na to sa treba pripravovať, žena musí chodievať na pravidelné vyšetrenia, brať lieky, neskôr si každý si deň pichať hormonálne injekcie, ktoré ju umelo pripravujú na možnú graviditu.

Čo sa deje, keď na klinike spoja v Petriho miske vajíčko matky a spermiu otca?

Takto oplodnené vajíčko vložia do maternice a čaká sa, či sa uchytí alebo nie. Ani v tejto fáze nie je zďaleka nič isté, podarí sa to len v jednom z ôsmich pokusov. Práve preto si žena pred ovuláciou pichá hormonálne injekcie, tie stimulujú produkciu vajíčok a ak ich dozreje viac, je väčšia šanca na úspech. Môže sa však stať, že z desiatich vajíčok sa nepodarí oplodniť ani jedno. V každom kroku tohto procesu je mnoho možností, ako to môže celé zlyhať a treba začínať odznovu.

Čo sa deje v prípade, keď sa podarí oplodniť naraz dve, tri alebo sedem vajíčok?

Jedno vložia do maternice, ostatné môžu zamraziť v kryobanke, ak sa tak rozhodnete. V prípade, že sa vajíčko neuchytí, s odstupom času môžete požiadať o rozmrazenie a skúsiť to znova. Tento proces sa volá kryoembryotransfer. Šanca, že práve rozmrazeným oplodneným vajíčkom žena otehotnie, je nižšia, no takýto postup predstavuje menšiu záťaž pre jej organizmus, ako ju znova hormonálne stimulovať injekciami a odoberať vajíčka. Na Slovensku túto možnosť máme, no napríklad v Taliansku zákony neumožňujú zmrazovať embryá.

Ako dlho môžu byť uskladnené v kryobanke a stále použiteľné?

Myslím, že dva, maximálne tri roky.

Ak je šanca na oplodnenie jedným vajíčkom zhruba 1:7, nie je naozaj praktickejšie vložiť do maternice niekoľko vajíčok a zvýšiť tak šancu, že sa aspoň jedno naozaj uchytí?

Robilo sa to aj tak, ale trend v posledných rokoch sa zmenil a lekári odporúčajú single embryo transfer (SET), keď sa vkladá naozaj len jedno najlepšie rozdelené embryo. Práve také má najväčšiu šancu uchytiť sa, lebo je najživotaschopnejšie.

Otec, partner, kamarát alebo darca spermií?

Umelé oplodnenie, extrémna záťaž pre organizmus a vo vašom prípade ešte aj špecifická „logistika“ vašu situáciu výrazne sťažovali. Neuvažovali ste nad menej komplikovanou adopciou?

Ak by som sa mala rozhodnúť pre adopciu, zrejme by som si „želala“ adoptovať len sirotu. Popravde, ak má dieťa žijúcich rodičov, stále by som bola v neistote, či si to náhodou nerozmyslia a nebudú chcieť vziať si ho späť a, samozrejme, aj dieťa by to akosi prirodzene mohlo ťahať k biologickým rodičom. Šanca adoptovať si sirotu bola napokon asi taká ako počať prostredníctvom IVF.  Skúsiť to a mať vlastné dieťa mi bolo bližšie.

Vraveli ste, že nikto neoveruje, či muž, s ktorým prídete na kliniku, je naozaj váš partner a v rodnom liste nemusíte vôbec uviesť meno otca. Vaše deti ho majú?

Áno.

Kontroluje niekto, tak ako je to pri adopcii, kvalitu bývania alebo sociálne pomery rodičov?

Na klinike sa overuje len zdravotný stav, robia sa genetické testy a genetické zaťaženie oboch partnerov.

Stále hovoríme dosť neosobne o partneroch, dokonca som na rozpakoch, aké pomenovanie vlastne použiť vo vašom konkrétnom prípade – je to otec, dobrý kamarát, alebo darca spermií? :-) Mali ste s ním vôbec klasický romantický vzťah alebo sa to najromantickejšie medzi vami odohralo v Petriho miske?

Boli sme vo veku, keď každý z nás už mal toho dosť odžitého. Ja som poznala svoje priority a hodnoty, úskalia svojej duše a pragmaticky som zvážila, či som alebo nie som vhodný typ pre takzvané klasické partnerstvo. On mal tiež rozbehnutý svoj život.

Hovoríte vyhýbavo. Je ženatý?

Nie je.

Toto je citlivá dohoda s platnosťou na celý život. Čo keď sa mu to o pár rokov rozloží v hlave a bude sa domáhať svojich otcovských práv?

Ale my sme v kontakte. Len nežijeme spolu a nemáme spoločnú domácnosť.

Podporuje vás a deti finančne?

To zostáva len medzi nami dvoma.

V každom prípade je chod celej domácnosti na vás. Pripravili ste sa na všetky, aj katastrofické varianty, ak by ste sa z akýchkoľvek dôvodov o deti nemohli postarať?

Samozrejme, že už s prvým dieťaťom prišiel dovtedy nepoznaný strach, nielen ten materinský, o dieťa, ale zrazu som sa začala viac báť aj o seba. Vedomie, že mám obrovskú zodpovednosť ma prinútilo premýšľať aj nad alternatívami a katastrofickými scenármi. V prípade fatálneho zásahu osudu by mi pomohla najbližšia rodina.

Zdá sa, že osud vám veľmi praje a všetky ústne dohody fungujú.

Keď má človek po štyridsiatke a život ho akýmsi spôsobom zaženie do kúta, vie si stanoviť priority, dohodnúť sa aj na niečom takto netradičnom a dohodu rešpektovať.

Mala som dobrú prácu, veľa som cestovala a pochopila som, že sa netočí všetko len okolo mňa. Partner na spoločný život po mojom boku však stále chýbal. Navyše som od puberty vedela o mojej diagnóze, bolo jasné, že klasickým spôsobom mám len malú šancu otehotnieť. To všetko hralo svoju rolu, keď som sa rozhodovala pre umelé oplodnenie.

Neznamená to však, že plánujem byť do konca života už len sama s deťmi. Nevylučujem, že sa to zmení a stále verím, že stretnem niekoho, s kým budeme tvoriť pár. Môj svet a život sa nezredukoval len na deti.

Ženám naozaj na rodenie detí zostáva čas zhruba do štyridsiatky, po nej považujú aj lekári tehotenstvo za rizikové z mnohých dôvodov. Stavia sa k tomu rovnako aj zdravotná poisťovňa?

Tá dokonca prepláca cykly IVF oplodnenia len do veku 38 rokov. Vo vyššom veku je pravdepodobnosť, že sa oplodnené vajíčko vôbec uchytí, veľmi nízka. Na klinikách také zákroky robia, ale klientka si musí všetko hradiť sama. Po štyridsiatke už hrá každý jeden rok proti.

Koľko stojí oplodňovací cyklus?

Okolo 1000 eur, navyše treba mať na pamäti, že nemusí byť len jeden a netrvá to pár dní.

Ako dlho to trvá?

Môže ísť o niekoľko mesiacov. Celý proces je náročný časovo, fyzicky aj finančne, naozaj sa nedá považovať za samozrejmé, že sa rozhodnem mať dieťa, zájdem na kliniku a budem ho mať. Stále je oveľa vyššia pravdepodobnosť, že sa to nepodarí ako že sa to podarí.

Zázrak zvaný gravidita

V prípade, že pár nemôže otehotnieť, lebo je problém na strane muža, používajú sa darcovské spermie. Môžu aj ženám so špecifickými diagnózami pomôcť darcovské vajíčka?

Áno, poznám niekoľko úplne konkrétnych prípadov. Napríklad ženu po štyridsaťpäťke, ktorá mala nového partnera a chceli ešte spolu dieťa. Na klinike ju znova nastimulovali, teda „naštartovali jej maternicu“, ale transfer urobili z darcovských vajíčok. Stretla som aj ženu, ktorá podstupovala hormonálnu stimuláciu a odobraté vajíčka boli určené pre jej sestru. Každý prípad, s ktorým som prišla do styku, je individuálny a mnohé z nich sú priam zázračné.

Aj tak sa však priebežne objavujú informácie o tom, že deťom „zo skúmavky“ hrozí väčšie riziko rôznych chorôb a poškodení. Nemali ste z toho obavy?

Neviem, nakoľko sú tieto informácie overené, na klinike a neskôr ani na pediatrii ma na nič podobné neupozorňovali. Skôr mám pocit, že táto téma je stále tabuizovaná a informácie, ktoré sa objavujú, bývajú len fámy a dohady.

Čo sa dialo od momentu, keď oplodnený oocyt vložili do vašej maternice?

Prvé dva týždne skoro nič, počas nich musí žena stále denne brať hormóny, aby telo umelo dostávalo signál, že je tehotné. Naozaj sa tak začne správať a zvyšuje sa šanca na reálne uchytenie vajíčka. Tie dva týždne som aj ja čakala, či sa uhniezdi a začne sa samo deliť ďalej.

Museli ste ich preležať doma na posteli a pre istotu s nohami vo vyvýšenej polohe?

To nie je podmienka. Ja som dokonca hneď na druhý deň odcestovala na dovolenku k moru. Aj s odstupom času si myslím, že to bolo úplne najlepšie riešenie, aby som nemusela stále myslieť na to, čo sa práve deje v mojej maternici. Po týždni vám urobia tehotenské testy z krvi na prítomnosť HCG hormónu, teda takzvaného tehotenského hormónu.

Nestačí ocikať papierik z lekárne?

Na zistenie tehotenstva ako takého teoreticky stačí, no ak vám ho potvrdia aj po analýze krvi, vyplýva z toho predovšetkým, že žena musí pokračovať v užívaní hormónov. Trvá to celý prvý trimester, naozaj sa robí všetko preto, aby sa tehotenstvo udržalo. Naopak, ak sa ukáže, že sa vajíčko nezahniezdilo, hormonálne lieky sa hneď vysadia, aby sa organizmus zbytočne nezaťažoval. Rozbehne sa proces menštruácie a čaká sa na najbližší vhodný okamih na ďalší pokus.

Ako to bolo vo vašom prípade? Ako ste sa dozvedeli, že naozaj ste tehotná?

Dala som si odobrať a analyzovať krv ešte počas dovolenky. Povedali mi tam nejaký údaj o hladine tehotenského hormónu, z ktorého som ako laik nevedela dedukovať, či sa to podarilo alebo nie. Telefonovala som svojmu lekárovi a ten mi potvrdil, že hladina poukazuje na možnú graviditu. Ale odporučil mi absolvovať test ešte raz o štyri dni, lebo hladina HCG hormónu mohla byť ovplyvnená dávkami hormónov, čo som brala. Test bol však znova pozitívny, takže v tej chvíli to bolo definitívne.

Vyšlo to teda na prvý pokus?

Áno, pri prvom tehotenstve bol úspešný hneď prvý pokus. Keď som však chcela otehotnieť znova, nevyšli štyri pokusy a podarilo sa to až na piaty.

Monitorovala si vás klinika aj počas tehotenstva?

To nie je v ich náplni práce a ani na to nemajú kapacity. Takáto rodička je už pod kontrolou obvodného lekára, ale jej tehotenstvo je počas celých deviatich mesiacov vedené a sledované ako takpovediac rizikové.

Povedať či nepovedať?

Vedia vaši najbližší, ako ste otehotneli?

Dnes už áno, ale na začiatku som do toho nikoho nezasväcovala.

Keď ste otehotneli a bruško sa už nedalo tajiť, kamaráti vám určite nielen blahoželali, ale sa aj pýtali na otca či na svadbu. Čo ste im hovorili?

Že ide o veci, o ktorých sa baviť nebudem. Aj dnes vie o čosi viac len moja najbližšia rodina, ale keď som sa na celý proces chystala, netušili to ani oni. Postavila som ich pred hotovú vec, že som tehotná. Na počudovanie, boli šťastní. :-)

Veľmi sa mi to osvedčilo a použila som to aj pri druhom tehotenstve. Chceli ma podporovať, no mňa taká podpora skôr zaťažovala. Som typ, ktorý si vie rozhodnutia spracovať sám a urobiť aj konkrétne kroky, nepotrebujem ešte aj čeliť otázkam a radám, nech sú akokoľvek dobre mienené, a stále niekomu niečo vysvetľovať.

Neľutovali ste v niektorej fáze celého procesu svoje rozhodnutie urobiť všetko práve takto?

Nie, moje druhé tehotenstvo to  dokonca priamo vylučuje.

Bol otec dieťaťa pri pôrode?

Nebol, ale vedel, že rodím.

Proces otehotnenia, deväť mesiacov gravidity, príprava na pôrod aj príchod dieťaťa na svet – to je kombinácia ťažkých a nepríjemných stavovo s obrovskou radosťou z toho, že sa všetko napokon podarilo. Nepotrebovali ste svoje pocity predsa len s niekým zdieľať?

Mám sestru a jej muža, mám pár blízkych priateľov, ktorých naozaj zrátam na prstoch jednej ruky, ale zasuplovali to, čo mi nemohol poskytnúť partner. Dá sa na to pozrieť celkom reálne – nie každý muž vie byť natoľko empatický, aby vedel, čo potrebujem. Takže ak viem, že má isté limity, načo by som ho do niečoho tlačila? Navyše, dobre poznám aj seba, viem, že sú veci, ktoré zvládnem sama.

Aj na kliniku som chodievala sama, dokonca veľmi rada. Skôr mi bývalo ľúto párov, ktoré tam v čakárňach sedeli ticho vedľa seba a mlčali. Všade bolo dusno. Len jediný raz som tam zažila dvojicu, čo sa stále chichotala, ale tí asi prišli celkom prvýkrát. Bolo z nich cítiť niečo, čomu spisovateľ Erich Fromm hovorí biofilné – zamerané na život.

Neplodné dvojice prichádzajú práve preto, aby dieťa s pomocou odborníkov, aj keď možno neštandardne, predsa len splodili. A ono sa to s vysokou pravdepodobnosťou aj podarí. Napriek tomu je veselosť a radostné očakávanie na klinike asistovanej reprodukcie niečím výnimočným?

Ak sa na tú situáciu pozriete s odstupom, pochopíte, že môže byť pre mnohých ponižujúca, ba až zahanbujúca. Všetky tie procedúry, vrátane odovzdávania spermií, nie sú vôbec príjemné.

Medzi dvojicami zostáva často veľa nevypovedaných obvinení, stále visí vo vzduchu otázka kto za to môže a koho je to vina. Pritom až pri štvrtine neplodných párov sa vôbec nedá zistiť, čo je príčinou toho, že nemajú deti. Obaja sú v poriadku, no stále sa im nedarí. V ich vzťahu je to stále latentne prítomné.

Po deviatich mesiacoch vám však do náruče dali vaše zdravé dieťa. Aký to bol pocit byť prvýkrát matkou, navyše za takýchto netypických okolností?

S odstupom času sa mi ten moment, keď mi ho prvýkrát ukázali, zdá byť dokonca úsmevný. Brucho som mala zakryté, len ho ponad plachtu asi na dve sekundy ukázali. Lekár dokonca povedal sestričke, že to je málo, tak ho nadvihla znova a videla som ho ďalšie tri sekundy. :-)

Potom som ho nevidela 24 hodín, lebo som ležala na ARO a preberala sa z injekcií a všetkej chémie, ktorú som v sebe mala. Priniesli mi ho neskoro v noci, aby som si ho skúsila priložiť na prsník, no mala som v rukách kanyly a bola som napojená na infúzie, vôbec som nevedela, ako ho mám chytiť. Vzdala som to a radšej poprosila sestričku, nech ho znova odnesie. Až keď ma poodpájali a dali na izbu, mohla som ho vziať do náruče.

Je dieťa, ktoré prišlo na svet po umelom oplodnení, po pôrode viac kontrolované a sledované?

Nie, nepotrebuje žiadnu špeciálnu starostlivosť.

Obe vaše deti sú ešte malé, ale pripravujete si odpoveď na otázku, ktorá určite príde – kde je ich otec?

Keď vyrastú a dozrejú a budú sa  pýtať, nebudem nič kamuflovať a v rámci ich detského chápania im súvislosti vysvetlím.

Ako dvojnásobná slobodná mama máte už dosť vlastných skúseností s tým, aké to je. Naplnili deti váš život tým, čo ste očakávali? Stíhate, čo chcete a vládzete?

Veru, nestíham a nevládzem. Ale je to primerané okolnostiam, veď tak, ako dieťa v istom zmysle okliešťuje môj svet, tak mi ho na iných úrovniach rozširuje. Všetko je tak, ako má byť. Neľutujem svoje rozhodnutie a ak by som mala možnosť výberu, urobím všetko presne tak isto.

Nestíhate a nevládzete, ale napriek tomu ste sa rozhodli pre dve deti, dokonca za rovnakých komplikovaných podmienok. Prečo?

To rozhodnutie nebolo už celkom len o mne ale súviselo s dieťaťom. Naše rodinné zázemie nie je veľké a  nemáme nikoho, koho by moje dieťa malo nablízku, keď tu napríklad už ja nebudem.

Sama mám súrodenca a viem, ako pomáha vedomie, že tu je niekto blízky. Nemusí byť fyzicky v mojej blízkosti, celkom stačí, že existuje. Práve preto som sa rozhodla podstúpiť IVF ešte raz, absolvovať toľko neúspešných pokusov a veriť, že keď využijem poslednú šancu, tak sa to podarí. Prvé dieťa nemalo o ešte ani rok a išla som znova na kliniku. Nebol priestor a čas na špekulovanie a odkladanie, môj vek už hral proti mne.

Ale podarilo sa a tak tu už budú mať na svete jeden druhého. Aj keď súrodenecké vzťahy nemusia byť automaticky ideálne a naplňujúce, budem ich oboch viesť k tomu, aby si boli navzájom oporou.

Byť znova mamou znamenalo pre vás už len rodičovskú rutinu alebo to bola celkom nová situácia?

Prvému tehotenstvu hovorím šťastie a druhému zázrak. Keď sa ma staršie dieťa opýta: mami, čo som tvoje? Poviem mu: si moje šťastie. Je to najvýstižnejšie slovo vzhľadom na všetky možnosti a okolnosti. A ak by som mala odpovedať na otázku, ako podľa mňa vyzerá zázrak, tak hovorím, že rovnako, ako moje druhé dieťa.

„To najlepšie“ znamená pre každého niečo iné

Vďaka asistovanej reprodukcii je do dnešného dňa na svete už viac ako 4,3 milióna detí, napriek tomu sa cirkev stále stavia k niektorým technikám oplodňovania odmietavo. Postup IVF úplne odmieta, neuznáva „asistenciu tretej osoby“ pri niečom takom intímnom ako je oplodnenie vajíčka spermiou. Ste veriaca? Nemuseli ste sa vyrovnávať ešte aj s kanonickým právom?

Nie, nebola som tak vychovávaná. Túto otázku som si nekládla. Ale spoznala som úplne konkrétnych ľudí, čo s tým vážny problém mali, a preto neboli ochotní ísť do IVF, teda do oplodnenia mimo tela matky. Ak sa pre proces umelého oplodnenia rozhodne veriaca dvojica, musí vyriešiť aj veľa ďalších otázok – kanonické právo napríklad odmieta odber semena masturbáciou a problém má aj so zmrazovaním embryí.

Muž môže pokojne plodiť deti do osemdesiatky, no ženy sa už v dvadsiatke pýtajú, kedy bude mať deti, v tridsiatke prečo ešte nemá deti a ak ich nemá ani v štyridsiatke, už sa na ňu len ľútostivo pozerajú.

Ženy sú v nezávideniahodnej situácii – ak sa rozhodnú nemať deti, sú vraj sebecké, a ak sa rozhodnú mať deti bez muža, tiež sú sebecké. Nech robia čokoľvek, vždy sú označené za sebecké.

Budem možno trochu patetická, no ak sú po štyridsiatke naozaj stále bez partnera, nerozhodnú sa mať dieťa, ,aby nezomreli samé“?

Myslím, že môžem zomrieť sama, aj keď budem mať okolo seba manžela, päť detí a vnúčatá. A viem si predstaviť, že aj toto zdôvodnenie by niekto označil za sebecké – ak mám deti preto, aby sa mal kto o mňa postarať, keď budem na dôchodku. Ja som to za pohnútku nepovažovala, ale o dvadsať rokov možno naozaj ocením, že mám dve deti.

Neprináleží nám hodnotiť motivácie iných ľudí, ich rozhodnutia sú pre mňa nedotknuteľné. Každá žena, ktorú v centre stretávam, má svoj jedinečný osobný príbeh, ktorý nepoznáme – nevieme, aké sú okolnosti práve jej prípadu, netušíme prečo sa rozhodla tak, ako sa rozhodla. Ak je niečo pre mňa posvätné, tak práve sloboda rozhodnúť sa ako ja uznám za najlepšie. Aj v tom ako budem žiť, koľko budem mať detí a ako ich budem vychovávať.

Pred časom sa skupina ľudí pokúsila cez referendum celkom explicitne zadefinovať, ako „sa má“ žiť, kto s kým tvorí rodinu a čo je pre deti najlepšie.

Debaty, ktoré sa vtedy viedli k referendovým témam a k stratégii ľudských práv, boli povrchné a podľa mňa, dovolím si tvrdiť, že až pokrytecké. Existujú oveľa zásadnejšie otázky, napríklad kde sú teda rodičia detí z detských domovov? Ony majú svojho otca aj svoju mamu, no obaja sa na nich vykašľali.  Argumentovať chartou práv dieťaťa je síce fajn, aj tým, že dieťa má právo na „to najlepšie“. Ale aká je definícia „toho najlepšieho“? Veď každý sme iný a pre každého „to najlepšie“  môže znamenať niečo úplne iné.

Považujem za dôležité nechať priestor ženám, aby sa mohli slobodne rozhodovať, či umelé oplodnenie podstúpia alebo nie. Pretože ak už niekto dospeje do štádia, že túto možnosť zvažuje a chce dokonca zostať slobodnou matkou, musí si priznať isté životné prehry a zlyhania. Veď v osemnástich si asi žiadna žena nepredstavuje, ako bude v štyridsiatke bezdetná a bude zháňať darcovské spermie.

A hrať menšie divadlo s takzvaným partnerom…

Žiaľ, to je legislatívna záležitosť. Cením si krajiny ako Austrália, Veľká Británia či škandinávske štáty, kde môže byť žena umelo oplodnená aj ako slobodná. Legislatívne to majú tiež vyriešené – štát také matky podporuje rovnako ako vydaté či s partnermi, majú dokonca špeciálne psychologické programy, ktoré ich pripravujú na novú situáciu. Jednoducho, pomáhajú ľuďom bez ohľadu na to, ako sa ich život zamotal, nevynášajú nad nimi súdy, ale riešia konkrétny problém.

Pozn.: Podľa dostupných informácií bolo vo Veľkej Británii v roku 2012 cez národný zdravotný systém preplatených okolo 48 tisíc cyklov umelého oplodnenia a z toho bolo asi 600 slobodných žien. Na Slovensku podobná štatistika nie je k dispozícii.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

janka20

Herečka, ktorej talent využívajú tvorcovia filmov a seriálov na Slovensku aj v Čechách, speváčka, ktorá zvládne operu aj Edith Piaf, hyperkatívne žieňa, ktoré okrem toho všetkého ešte jazdí na koni, hrá golf, pláva, lozí po skalách, cestuje po svete…

Predpokladám, že Janka robila už stovky rozhovorov, no tento bol možno celkom prvý o jej živote „singlistu“. Navyše si ho nadštandardne skomplikovala, keď sa rozhodla byť slobodnou mamou. Začiatkom deväťdesiatych rokov ešte vedela dať spoločnosť takým ženám riadne pocítiť, že sa vymykajú tomu, čo „sa patrí“. Dnes má Jankina dcéra Sarah 22 rokov, od osemnástky žije a študuje v zahraničí, Janka stále cestuje za hereckou prácou medzi Slovenskom a Čechmi a stále šéfuje „jednoosobovej domácnosti“. Teda, aj spolu s kocúrom.

Dovolím si tvrdiť, že to bola riadna odvaha rozhodnúť sa pred dvadsiatimi rokmi mať dieťa a nemať partnera. Neuvažovala si vôbec nad alternatívou naplniť spoločenské konvencie a otca svojho dieťaťa si vziať?

Rozišla som sa s ním ešte skôr, než Sarah prišla na svet. Nevedela som si vôbec predstaviť, že by som s ním mohla žiť a existovať. Naozaj nedokážem voliť to známe „menšie zlo“ a ak som presvedčená, že mi niečo nevyhovuje, nebudem tak žiť len preto, že to spoločnosť očakáva.

Jedna vec je rozhodnúť sa pre nie práve konvenčný postup, druhá vec zvládnuť ho. Bola si ako slobodná mama na všetko pripravená?

Určite nie. Mladý človek nemôže byť na všetko pripravený, ja som však bola na všetko odhodlaná. To je veľký rozdiel v uhle pohľadu. Samozrejme som mala aj krehké obdobia, keď mi to všetko bolo ľúto, keď som zvažovala, či je dobre vychovávať dieťa bez druhého rodiča, no vždy som dospela k záveru, že by som nemohla žiť vo vzťahu, ktorý mi nevyhovuje.

Hovoríme o období krátko po revolúcii v 89-tom, keď byť dobrovoľne slobodnou matkou chcelo riadnu odvahu. Neodhovárali ťa od toho?

Ale samozrejme! Vyžrala som si všetky moje slobodomyseľné výtrty. :-) No naozaj nikdy som nevedela žiť v čudných vzťahoch. Ak som bola zaľúbená, tak vždy na život a na smrť, ak to také nebolo, nechýbalo mi to. Preto som sa nebála, že zostanem sama, to vôbec nie. Mala som neuveriteľne veľa práce, a keď prišla Sarah na svet, tak mi už vonkoncom nič nechýbalo. Mala som okolo seba dosť ľudí a pozornosti na to, aby som netrpela nedostatkom spoločnosti.

Hlavne som sa však pre rolu samej mamy s dcérkou dobrovoľne rozhodla, a ak sa raz človek rozhodne, má dôsledky znášať so všetkým, čo prinášajú – aj s tým radostným, no aj s tým boľavým. Určite som sa nechcela vydávať len preto, aby som bola vydatá a do roka sa rozvádzala.

Samozrejme, že pre mňa bolo všetko nové a často som bývala na smrť unavená. Veď nikdy predtým som matka nebola. :-)

Matkou si sa stala, herečkou si už bola. Sú tieto dve „profesie“ vôbec kombinovateľné?

Naozaj som vždy mala veľa práce, a tak sa mi stalo, že som ešte v ôsmom mesiaci mala premiéru a tri mesiace po pôrode som už spolu so Sarah bola v divadle. Vyrástla na filmovačkách, bola ku mne prirastená, mala som ju všade so sebou ako batôžtek, až pokiaľ nešla do školy.

Kto ti pomáhal, keď si pomoc potrebovala?

Samozrejme moja mama. Na pľaci alebo v divadle zas hocikto, kto mal voľné ruky a nebol práve na scéne. :-) Sarah bola milé dieťa, prenádherne sa smiala a na koho sa uculila, ten bol jej. Nemusela som nikoho zapriahať, ona si zapriahla svojich ľudí sama.

Prišiel však určite vek, keď sa začala pýtať, prečo ste len dve ženy v domácnosti.  Ako si to vyriešila?

Nerobila som okolo toho dusno, povedala som jej, že každý sme mali inú predstavu o svojej ceste životom, ako aj bola pravda. Pravda je aj to, že Sarin otec bol nesmierne urazený, keď som nebola ochotná zdieľať s ním spoločný život a rozjasnilo sa mu až po desiatich rokoch. Vtedy zavolal, či sa môže stretnúť so svojou dcérou. Pochopiteľne som súhlasila, veď je to jeho dieťa.

Súhlasila aj Sarah? Ako to dopadlo?

Nedá sa povedať, že by zahorela dcérskou láskou. Aj v takom veku si vie dieťa zhodnotiť, kto má akú rolu v jeho živote, preto sa k nemu v istom období dokonca chovala dosť odmerane. Trochu som jej vtedy prehovorila do duše: však vieš, teší sa na teba a vidí sa v tebe. Ale mala logické protiargumenty: nezbláznim sa z toho, mami, veď on nebol pri mne, keď som bola chorá, keď som vyhrávala alebo prehrávala.

Sarah od malička vyrastala medzi ľuďmi, mojimi priateľmi, v tvorivej a príjemnej atmosfére. U nás sa odvždy schádzali výtvarníci, spisovatelia či politici, naučila sa so situáciami vďačne pracovať vo svoj prospech.

Pomohli ti niekedy intelektuáli s mužskými prácami, ak si potrebovala pripevniť police alebo vymeniť vypínač?

Ale áno, aj keď s väčšinou podobných prác som si vedela poradiť sama. Jasné, že som sa s niekým dohodla, keď som vešala garniže a na väčšie prerábky som si zavolala firmu. Ale naozaj zvládnem skoro všetko sama, viem napríklad narábať aj s vŕtačkou. :-) A vypínač takisto vymením. Keď som ho prvýkrát rozoberala, pozerala som sa čo, kde a ako je zapojené, a potom som sa snažila rovnako postupovať pri jeho skladaní. Nevidím v tom žiaden problém.

Na to, že si umelkyňa, si naozaj veľmi praktická a pragmatická.

Nemám rada, ak niekto tvrdí, že sa čosi nedá. Na mňa taká odpoveď neplatí. Som dokonca taká tvrdohlavá, že ak niečomu nerozumiem, budem tak dlho rozmýšľať ako sa to DÁ, že na to naozaj prídem! Preto pri rozoberaní čohokoľvek myslím na to, aby som to vedela znova ja zložiť. :-) Priznávam, že som však aj netrpezlivá, roztržitá ako väčšina umelcov a aj celkom slušný neurotik. Hlavne, ak mi niečo nejde tak, ako by som chcela. Preto sa cvičím práve pri domácich prácach a hovorím si vždy: Janka moja, to chce trpezlivosť. Tak a teraz znova!

Nuž, ako jediná šéfka v domácnosti nemôžeš zostať v nejakej situácii zaskočená a zrútiť sa. :-)

Naozaj nie, ale našťastie ani nemám tendenciu sa rúcať. Ak sa objaví hocijaký problém, viem, že ho musím riešiť. Okamžite. Lebo ak ho nevyriešim hneď, bude ma stále tlačiť. Preto volám profi ľudí, ak si s niečím neviem rady, ale naposledy som si sama namontovala dokonca aj bidetovú spršku. :-) Síce to chvíľu trvalo, ale funguje perfektne.

Mala si v tom hektickom pracovnom režime spojenom s výchovou dcérky niekedy čas len pre seba? Ako vyzeral tvoj voľný deň?

Takých bolo málo, ale nechýbalo mi to. Bola som predovšetkým mama, to bola moja základná úloha. Vyrastala som medzi mužmi, a tak aj moje koníčky boli na hrane a športy, ktoré ma bavili, tiež. Musel v nich byť adrenalín a dobrodružstvo. Asi preto som Saru už ako päťročnú učila liezť na skalu a nezaoberala som sa tým, či sa jej to páči alebo nie.

Nuž, nemala to so mnou ľahké, ale je v poriadku, čo ma nesmierne teší. :-) Dala som jej všetko, čo som mohla a ona mi to vracia tým, že je ako dvadsaťdvaročná samostatným človekom. Vie, čo chce, a ide za tým. Nie je však žiadna kariéristka, práveže je nesmierne citlivá, jednoducho je moje lepšie ja. A to som na sebe makala naozaj veľa. Ak teda poviem, že Sarah je moje lepšie ja, tak sa mi naozaj podarila! :-)

Mala si počas tvojho single života ctiteľov?

Mraky. Veď som bola veľmi pekná. :-)

Aké mali u teba šancu na úspech?

Keď som mala okolo tridsiatky, jeden známy mi povedal, že bol do mňa roky zamilovaný. Zarazilo ma, že mi to hovoril už v minulom čase a o ničom som nevedela. Veď ja som vo svojom vnútri naozaj krehká žena, ktorá veľmi chce, aby ju niekto chránil.  Dosť ma preto vydesilo, že sa mi to roky bál povedať. Veď predsa nehryziem. Ale keď ty si taká samostatná, inteligentná a úspešná, vravel mi ten mladý muž. A to je zle? Pýtam sa. Naozaj sa pri mne chlap pre to cíti tak ničotne?

Keď má tieto isté vlastnosti muž, sú to jeho plusové body. A keď ich má žena…

Týmto smerom ani nechoďme, to je na celkom inú debatu.

Takže, ako by sa spýtal klasik, ako sa vyvíjal tvoj citový život? :-)

Mala som asi päť takzvane vážnych vzťahov a dlho a bolestivo som sa rozchádzala. Je však možné, že jednoducho nie som typ na párový život. Keď sa totiž zaľúbim, tak fatálne. Potom sa asi správam neadekvátne.

No dobre, tak situáciu otočme. Čo ak niekto zaujme teba?

Tak sa tvárim, že ma vôbec nezaujal. :-) Pravdu povediac, neviem, čo by som vtedy mala urobiť. V tej chvíli som zrazu plachá. Alebo som príliš pyšný a hrdý človek. Možno to bude znieť smiešne, no muža v mojom živote by som si chcela predovšetkým vážiť. V tej mojej celoživotnej samostatnosti by som potrebovala takého, ktorého by som akceptovala. „poslúchala“ a upokojila sa. Z toho vyplýva, že by musel byť aktívnejší ako ja a také zviera asi neexistuje. :-)

Nie je skôr dôvodom tejto ľahkej skepsy, že my – samostatne hospodáriaci jednotlivci – si už ani nevieme dosť dobre predstaviť „nového“ človeka v našom súkromnom svete?

V priestore bytovom si to viem predstaviť celkom elegantne, ale v tom vnútornom by to naozaj šlo ťažšie. Ako som už spomínala, viem sa na človeka príliš naviazať a potom asi vystrelím niekam, kde ten vzťah vôbec nie je. Takže sa asi viac bojím seba a mojich reakcií ako niekoho druhého.

Ako tráviš sviatky, dovolenky či prázdniny? Vraj sú to kritické obdobia pre single ľudí. Súhlasíš s tým?

Novinári sa ma často pýtajú, či mi neprekáža, že som sama. Nerozumiem tej otázke! Ja som nikdy sama nebola. Ani opustená a ani nešťastná. Vždy som bola obklopená ľuďmi a mala množstvo aktivít. Možno teraz, keď už je Sarah dospelá a odišla študovať a pracovať do zahraničia, začínam trochu rozumieť pocitom samoty. Ale to len trochu žartujem. :-) Som blíženec, takže keď je zle, naklonujem sa, sme dvaja a už nie som sama. :-)

Slovo „sama“ má ľahko depresívny nádych, no myslím si, že ak vie byť človek sám, je to dar. Tí, čo nevedia byť sami so sebou, majú oveľa väčšie problémy, ako singli.

Naozaj chodievaš dobre naladená sama aj na dovolenky?

Nemám s tým problém. A už vôbec si neviem predstaviť „klasickú“ dovolenku – odletieť na opačnú stranu sveta do päťhviezdičkového hotela a pohybovať sa medzi bazénom a oceánom. V mojom ponímaní času ako životného priestoru sa mi to zdá byť až zvrhlé.

Keď som v inej krajine, chcem spoznať jej ľudí, prostredie, zvyky, chcem komunikovať. Veď aj keď sa ma kedysi pýtali, prečo chcem byť herečka, vždy som vravela, že preto, lebo jeden život je mi málo. Aj moje aktivity na dovolenkách sú prežívaním iných životov, ktoré vo mne zostávajú. Ako budem takto získané skúsenosti interpretova alebo využívať, je znova len na mne. To sú podľa mňa presne tie veci, ktoré sa nedajú kúpiť za žiadne peniaze. Ja ich nadšene zbieram, priam ako hraboš!

Kto ti robí doma spoločnosť, keď práve nemáš prácu v divadle, filme, či reklame alebo práve nespievaš na koncerte?

Sarah je už štyri roky v Dánsku, a tak je mojím spoločníkom kocúr. Neuveriteľne pyšný a hrdý, niekedy sa príde pritúliť, no neznáša, aby ho niekto držal na rukách. Má už šestnásť rokov, to by jeden neveril, koľko sa taká mačka dožije! A je lepšia ako televízor. Keď sa začne naťahovať, mám zážitok priam estetický. Odkedy je Sarah preč, naučila som sa aj jej mačací jazyk a debatujeme spolu jedna radosť. Neverili by ste, ako vie byť mačka ukecaná. :-)

 

sun-146464_1280

Mám úplne najfantastickejšie kamošky na svete, hoci sú single. :-) Aj keď možno práve preto sú single, že si veľmi dobre vyberajú, s kým sa o svoju fantastickú „výbavu“ podelia. :-)Postretlo ma veľké šťastie, lebo Mirina Hochelová (povolaním psychologička) práve mňa zasvätila do svojej skvelej idey! Tá má ambíciu a hlavne aj potenciál zaujať množstvo ľudí žijúcich sólo z najrôznejších dôvodov.

Komunitný spôsob života nie je ničím novým, no spojiť do komunity „pod jednou strechou“ jednoosobové domácnosti je myšlienka odvážna, originálna a priekopnícka zároveň. Vzhľadom na to, akým tempom práve také domácnosti v našej spoločnosti pribúdajú, sa však stáva aj výsostne aktuálnou.

Prečítajte si rozhovor s Mirinou Hochelovou o procese vzniku „projektu Slnko“, ktorý je zatiaľ len na jej nákresoch, no som presvedčená, že pilotný dom bude stáť as soon as possible. J

Samostatne hospodáriacim ľuďom všetkých vekových kategórii by prospelo a aj pomohlo, ak by spojili sily a fungovali a hospodárili spolu. Z tejto hypotetickej myšlienky si prešla k praktickému kroku a načrtla ideu domu, v ktorom by spolu aj bývali. Čo ťa k úvahám tohto typu priviedlo?

Prvý nápad súvisel výhradne so starými ľuďmi, ktorí žijú sami. Sústreďujeme ich v kadejakých zariadeniach, penziónoch pre seniorov, v hospicoch. Nič z toho sa mi nepáči, lebo na Slovensku nevieme tieto služby poskytovať tak, ako som to videla v Holandsku, Anglicku, Kanade alebo USA. Áno, rozumiem argumentu, že tam sú k dispozícii iné financie, no vyriešené je to aj tak logickejšie – senior tam má vlastný, hoci len maličký bytík alebo aspoň pár miestností. Takéto riešenie „imituje“ život v reálnom prostredí, ľudia nie sú ako pacienti v nemocnici v jednotlivých izbách. Navyše si môžu doniesť vlastný nábytok a obľúbené veci, prípadne zvieratko, plus k dispozícii majú všetky služby – sociálne a zdravotné.

Uvažovala som nad tým, že by bolo skvelé, ak by sa tento model podarilo preniesť aj k nám, navyše by takýto systém bývania seniorov mohol mať aj aktívnu časť, napríklad by mali aj kúštik záhradky.

Ty si svoje nápady začala nielen zbierať, ale dokonca aj kresliť. Prečo?

Áno, pretože som vizuálny typ. Všetko si kreslím, dokonca aj tému svojej prednášky si poznačím do takzvanej mentálnej mapy. Potom si lepšie pamätám, kde začnem a kde chcem skončiť. :-)

Aj nápad s domčekom som si začala kresliť a hneď mi prišlo na um, že tí ľudia nemusia byť predsa v nejakej štandardnej budove – čo keby boli na jednej ploche obklopení prírodou. Najlogickejším riešením je v takom prípade kruh, v ktorom jednotliví obyvatelia žijú v jeho výsekoch, či lúčoch a v strede by mali spoločnú miestnosť. Nuž a vlastne to vôbec nemusia byť len starí ľudia! Môže ich spájať to, že práve žijú z rôznych dôvodov sami. Moje úvahy sa jednoducho stále košatili. :-)

Vtedy si prišla aj s nápadom nazvať pracovný projekt Slnko?

Bolo celkom logické, že prišiel s vizuálnou podobou domčeka, ak by bol stavaný do kruhu. Symbolický je však práve jeho stred s priestorom na stretávanie všetkých obyvateľov. Veď hoci by to boli samostatne žijúci ľudia, ak by mali chuť či potrebu sa sociálne družiť, tak práve tu by sa to dalo. Tak, ako kedysi v prvotnopospolnej spoločnosti, by tam mohlo byť ohnisko, môžu si tam spolu pripravovať jedlo a vôbec – je to priestor na všetko zjednocujúce. Na to, čo radi robíme spolu s niekým.

Ako psychologička vedieš s ľuďmi rozhovory o ich najintímnejších stavoch a pocitoch. Aj tvoja profesionálna skúsenosť potvrdzuje, že by takýto typ spolužitia single ľuďom prospel?

Áno, vyplýva to čiastočne aj z toho. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí ma informujú aj o tom, že žijú sami, vedia, že nie sú jediní a nie je to nič ojedinelé. Trend je dokonca taký, že mnohým sa páči žiť single, prenikol k nám individualistický model. Iní žijú osamote, lebo sa im rozpadli vzťahy alebo dlhodobo žiadne nemajú.

V domčeku by však mali byť spokojní jedni aj druhí. Jeho štruktúra rešpektuje túžbu byť sám vo vlastnom byte, a keď mám chuť sa socializovať, otvorím dvere do spoločnej kruhovej miestnosti a som s ľuďmi. Tak by to malo fungovať?

Presne to je princíp tohto „komunitného“ domčeka a presne pre to som ho nazvala Slnko. Vmestilo by sa doň 9, maximálne 11 samostatných bytov. Možno by sa niečo také hodilo napríklad aj pre matky s deťmi, no napokon som sa tejto myšlienky na koncentrovanie ľudí istého veku či v istej životnej situácii vzdala. Veď je to blbosť!  Zas by z toho bol len hospic, slobodáreň alebo domov pre osamelé matky a to som nechcela.

Predsa aj v živote sme „namiešaní“ a funguje to, tak prečo by aj v domčeku nemohli byť rozličné typy ľudí? Starší by prispievali svojimi skúsenosťami a môžu strážiť deti osamelých či slobodných matiek, ak by mali zdravotné ťažkosti, pomôžu zas matky im, mladí bez partnerov by pomáhali s praktickým chodom domčeka, hendikepovaní by sa v takejto skupine dobre integrovali. Jedinou podmienkou vstupu do komunity by teda bolo to, že človek žije sám.

Tuším sa z toho tak trochu vykľulo sociálne laboratórium reálneho života. :-)

To je dobre. Ak je človek žijúci sám obklopený pármi alebo rodinami, môže sa dostať do izolácie a pocitu smútku z toho, že je sám. V takomto domčeku by boli všetci sami, nebolo by s kým sa porovnávať. Obyvatelia by dokonca mali skvelú možnosť zistiť, ako sa so samotou vyrovnávajú ostatní, komunitný život by ich „prinútil“ prispievať k jeho chodu.

Život predsa nemusí byť len o rodinnom šťastí a spolužití v páre, funkčné spoločenstvo ľudí môže vyzerať práve takto a „cudzí“ ľudia nám napokon môžu pomôcť viac ako najbližšia rodina. A budú si hovoriť, ako ich skvelo dala dokopy samota. J

Neprinieslo by to ako vedľajší produkt úsporu aj pre ekonomiku štátu, ak by skupina ľudí vytvorila takto fungujúcu komunitu?

Určite. Nedokážem to prepočítať, na to sú iní odborníci, ale som presvedčená, že áno.

Chcela by som však zdôrazniť, že v nej vôbec nemusia byť ľudia, ktorí sa zúfalo cítia osamelí, a preto vyhľadajú komunitný spôsob života. Nemajú to byť zúfalí nešťastníci, ktorým nič nevyšlo a toto je pre nich posledná stanica. J Projekt Slnko práveže podčiarkuje aktívnu normalitu, bude združovať ľudí riadiacich sa heslom „chcem byť sám, ale práve týmto spôsobom chcem byť aj v kontakte s inými“.

Kto bude mať chuť na pokoj, bude vo svojom byte. Jeho jedna stena bude však dverami vždy spojená s komunitou, so stredom, so „Slnkom“, tam bude cítiť zjednocujúcu silu, ktorá týchto ľudí spája. Takže kto bude mať chuť na spoločnosť, stačí ak otvorí dvere. :-)

Nech, prosím, nikto nezalamuje rukami, čo si počneme s takým množstvom osamelo žijúcich ľudí, obzvlášť so seniormi (ktosi pre nich vymyslel príšerný výraz „prestarlí“). V takejto komunite budú tí, čo chcú žiť v spoločenstve a vyjadrí to aj samotná architektúra budovy.

Ak si budú ľudia navzájom pomáhať a využívať množstevné zľavy pre takýto veľký kolektív, môžu znova šetriť, tentoraz na vlastných výdavkoch. Počítaš v projekte aj s tým?

To by bolo ideálne, veď mnohé služby sa naozaj dajú nastaviť ekonomickejšie, ako keby bol každý sám – dovoz potravín, služby zdravotníka, upratovacie služby, čokoľvek, čo za bežných okolností využíva rodina.

Myslím, že komunitné správanie v nás stále je, veď často takto úplne spontánne fungujú napríklad susedské vzťahy v petržalských panelákoch. J Navyše, nie je to tak dávno, čo fungovali viacgeneračné domácnosti, kde si starí rodičia, rodičia a deti navzájom pomáhali. Nehovoriac o najstarších spoločenstvách, ktoré takisto spoločne zháňali potravu, udržiavali oheň, starali sa o deti a starých. Takže sa vlastne vraciame k prapôvodnému modelu. :-)

Vyzerá to výborne, počúva sa to ešte lepšie. Je reálne, že sa „projekt Slnko“ bude aj realizovať?

Verím, že áno. Treba na to pozemok a hlavne ľudí, ktorí by myšlienke takisto verili, ktorým by sa páčila a možno by domysleli ďalšie súvislosti. A potom stačí už len realizátor a môže sa stavať prvé pilotné „Slnko“. :-) Veľmi rýchlo by sa ukázalo, aké benefity prináša.

Samozrejme to nebudú žiadne sociálne podniky, záujemcovia o bývanie v takomto domčeku by si svoj byt regulárne kúpili a zaplatili. A boli by uzrozumení s princípom spoločenstva, ktoré si v ňom bude deliť úlohy, pomáhať si a kooperovať. Jasné, že aj keď je spokojný človek sám, má so všetkým viac práce, lebo naozaj musí riešiť každú maličkosť. V domčeku však už nebude platiť „som na všetko sám“, no ani paternalistické „a teraz sa o mňa postarajte“. Čo si spoločenstvo dohodne a spraví, to bude mať.

Nuž, toto je teda dlhodobý projekt nás, čo chceme využívať výhody samostatného života a pritom fungovať v komunite. Páčilo by sa to aj vám? :-)

 

 

baby-165067_1280

Časy, keď sa slobodné matky považovali za odsúdeniahodné „prespanky“, sa definitívne skončili. Najagilnejší bojovníci za štandardnú rodinu z toho asi budú mať koprivku a v referende nasadia všetky svoje zbrane na to, aby tento trend formálne zvrátili alebo minimálne vyjadrili svoje zhnusenie, no zistia tak akurát na vlastnej koži platnosť slovenského príslovia, že proti vetru sa šťať nedá.

A to možno ešte ani nevedia, že mnohé ženy bez partnerov sa nechávajú umelo oplodniť, dokonca, že existujú kliniky, kde takéto služby vo všetkej počestnosti legálne poskytujú. :-) O tom však niekedy nabudúce… Trend pribúdania neúplných rodín, špeciálne „single“ matiek s deťmi na základe empirických výskumov potvrdil aj RNDr. Branislav Šprocha, PhD. z Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied.

„Viaceré signály ukazujú, že počet a podiel slobodných matiek by mohol na Slovensku naozaj ešte ďalej rásť. Nepriamo to naznačuje napríklad podiel detí narodených mimo manželstva – z niečo viac ako 10 % na dnešných viac ako 33 %. Dominantné postavenie majú skutočne slobodné ženy.

Druhou otázkou je, či tieto matky vychovávajú deti osamote alebo len s partnerom z rôznych dôvodov nevstúpili do manželstva pred narodením dieťaťa. Niektoré posledné analýzy ukazujú, že až u približne 60 % detí narodených mimo manželstva bol v hlásení o narodení uvedený záznam o ich otcovi. Nepriamo to ukazuje, že nie je možné automaticky spájať deti narodené mimo manželstva s osamotenými matkami a pravdepodobne skôr platí, že väčšina z týchto detí má oboch rodičov, ktorí svoje rodičovstvo minimálne úradne aj deklarovali.

Súčasne môžeme potvrdiť, že pohľad na slobodné matky a ich deti sa v slovenskej spoločnosti zmenil a ani zďaleka neplatí trend ich akejsi spoločenskej dehonestácie.“