IMG_4812

Motivačné heslá tvrdiace, že náš postoj k životu by mal byť pozitívny bez ohľadu na to, čo sa nám v ňom pritrafí, určite poznáte. Teória je jedna vec a môže byť veru dosť iritujúca, hlavne ak mudruje niekto, kto o vás veľa nevie. Prax však ukazuje, že po svete behá iks ľudí so silným príbehom , ktorí si poradili s nepriazňou osudu. Tí nemudrujú. Žijú. A žijú tak, že môžu byť pre nás všetkým skutočným vzorom.

Aj ja poznám (ne) jedného takého. Ale jedného z nich vám chcem predstaviť nielen preto, že je práve single. Martin France má vysokoškolské vzdelanie, je úspešným reprezentantom Slovenska v lyžiarskych disciplínach, vďaka čomu cestuje po celom svete a medzi svoje koníčky počíta futbal, počítače, hudbu a dievčatá. :-)

Jeho najnovšou prácou bude motivovanie pacientov po nehode či ťažkom úraze, ktorý zmení ich fyzické schopnosti alebo ich pripúta na vozíček. Lebo Maťo vie celkom presne, aké to je, keď nevyzeráte „obyčajne“. To však neznamená, že váš život v tom najlepšom zmysle slova obyčajný nie je. Napríklad aj Maťo je práve single a tiež celkom obyčajne verí, že len dočasne.

Zdá sa, že šance na zoznámenie ti naozaj pribudnú, keď budeš prichádzať do kontaktu s ľuďmi (a teda aj ženami), ktorých treba správne namotivovať. Ako to bude vyzerať?

Stal som sa súčasťou projektu Paralela, v ktorom mentori a motivátori, väčšinou aktívni paralympijskí športovci s rôznymi fyzickými obmedzeniami, budú pomáhať zaradiť sa do života ľuďom čerstvo po úraze. Pracovať budeme hlavne v Kováčovej, v Národnom rehabilitačnom centre začínajú mnohí pacienti od nuly. Lekári a rehabilitačné sestry ich učia ovládať vozík, samostatne jesť či zvládnuť ďalšie samoobslužné úkony, my by sme ich mali hlavne motivovať k tomu, že žiť sa napriek všetkému oplatí. A byť im v tom osobným príkladom.

Ty však nie si bývalý pacient  NRC Kováčová.

Nie, s deformáciou rúk som sa už narodil. Pochádzam z dvojičiek, dokonca jednovaječných, no môj brat Karol je úplne v poriadku. Mama vraj do pôrodu ani nevedela, že jeden chlapec sa narodí s deformáciou, dostal som vraj nejaký vírus už v maternici. Veľa ľudí nad takýmto prípadom jednovaječných dvojičiek žasne, vlastne ani ja dodnes neviem, ako a prečo sa to mohlo stať.

Dvojičky sa od seba väčšinou nepohnú ani na krok až do puberty, rodičia ich rovnako obliekajú, v triede sedia v jednej lavici a učitelia majú problém ich rozlíšiť. Ako to bolo s tebou a s tvojím bratom? Mal si iný režim ako on?

Chodil som do inej škôlky, v ktorej s deťmi intenzívne rehabilitovali. Rodičia ma tak museli denne voziť 15 km z Hurbanova do Nových Zámkov. Bratovi som asi trochu závidel, že on mal škôlku priamo v Hurbanove, a tak, keď mali napríklad Mikuláša, naši ma vzali do jeho škôlky. :-) V útlom detstve som vôbec nevnímal, že by niečo bolo iné,  rodičia naozaj spravili všetko, čo sa dalo, aby som s Karolom bol čo najčastejšie. Ale len z počutia viem, koľko mali so mnou starostí – napríklad mi operovali nohy ešte ako bábätku, predlžovali mi achillove šľachy. Ak by to lekári nespravili, tak dodnes vôbec nechodím. Aj tak som mal sklz, naučil som sa chodiť až ako dvojročný.

Pritom dnes je z teba reprezentant Slovenska v lyžovaní a tvoj osobný príbeh je sám o sebe motivácia ako víno. :-) Aký si bol žiak?

Na základnú školu som už chodil spolu s bratom, teda do „normálnej“. Dobre som čítal, pekne písal a aj kreslil, ale vždy som bol lenivejší ako Karol.

Na trati v boji o medailu.

Ako ťa poznám, asi si nebol tichý, zakríknutý chlapec sediaci v poslednom rade, čo sa bojí otvoriť ústa.

To určite nie. Aj pri skúšaní som vedel vždy obkecať tému a nakoniec skončil s dvojkou alebo trojkou, čo mi pohodlne stačilo. Nikdy som sa nebifľoval.

V školskom veku si už začneme všímať to, ako si nás všíma okolie. A detský kolektív vie byť obzvlášť krutý. Nemal si pre svoj hendikep problémy?

Prvé štyri roky sme aj s Karolom chodili do skvelej školy na okraji Hurbanova, kde bola priam rodinná atmosféra a kde som sa pravidelne bil so spolužiakmi. J Potom nás prehlásili do zédéešky v centre. A tam ma už niektorí brali úplne inak, zabŕdali do toho, že som iný a brat ma musel často ochraňovať. Pre nich som bol dedinčan a ešte aj postihnutý.

Vnímaš to dnes ako niečo, čo ťa dobre vybavilo do života?

Určite áno. Nechcel som ísť do špeciálnej školy na Mokrohájskej v Bratislave, hoci tam by sa mi nikto neposmieval. Rodičia mi to navrhli, no povedal som im, že netreba. Asi som si podvedome vybral ťažšiu cestu, ale neľutujem. Určite ma to zocelilo. :-) Vážim si aj to, že rodičia nechali rozhodnutie na mňa a vždy ma podporovali.

Prijatie u prezidenta pred odchodom na Paralympiádu do Soči.

Prijatie u prezidenta pred odchodom na Paralympiádu do Soči.

Absolvoval si napokon Obchodnú akadémiu a vyštudoval manažment cestovného ruchu na Ekonomickej univerzite. Venuješ sa svojej profesii?

Zatiaľ vedomosti využívam pri našich cestách na súťaže v zahraničí, no veľmi by som chcel, aby to bolo aj moje povolanie. Posielal som životopisy už veľakrát, no reakcie zatiaľ neboli žiadne. Ale verím tomu, že ak by som sa na to viac sústredil, prácu si nájdem. Momentálne som však zamestnaný na Slovenskom paralympijskom výbore, viem, že ma to bude baviť a som veľmi spokojný. Určite si do budúcnosti trúfam trénovať mladých športovcov, manažovať ich cestovanie, využiť moje vedomosti z marketingu.

Idú o tebe legendy aj ako o nadšenom DJ-ovi, roky si aktívne diskotéky robieval. Ako si sa dostal k tomuto koníčku?

Našiel som nedávno fotku, kde mám asi polroka a na hlave otcove slúchadlá. :-) On bol tiež občasný DJ, už ako decko som mu pomáhal a sám som začal hrávať, keď som mal asi trinásť rokov. Na drzovku som napísal mail do jedného klubu v Nových Zámkoch a jeho majiteľ mi naozaj dal šancu. Videl vo mne potenciál, bol to skutočne veľmi otvorený človek. Hrával som u neho napokon skoro desať rokov.

Čo najradšej a čo najčastejšie?

Bol som komerčák. Najviac ma bavili svadby a retrodiskotéky, kde fičala ABBA a Boney M. Zvláštne, veď som začínal s rockovou hudbou, ako decko som si kupoval albumy skupiny Alkehol a striehol pri rádiu, kedy od nich niečo zahrajú, aby som mohol okamžite stlačiť record a nahrať si pesničku na kazetu!

IMG_4295

Vždy je dôvod tešiť sa, obzvlášť z víťazstva!

Práve na diskotékach sa však vo veľkej miere vyskytujú aj dievčatá…

Juj, veru. Bývalo ich tam veľa, keď som hrával. Niekedy som kvôli nim ani nevidel poriadne na mixážny pult. :-)

A tiež je známe, že na diskotékach vzťahy zanikajú rovnako rýchlo ako vznikli.

Áno, aj to potvrdzujem.

Aj to, že najžiadanejší býva DJ?

Jednoznačne, DJ priťahuje ženy. :-) Keď som videl, ako si ma všímajú, správne ma to nabudilo. Myslím, že aj to ma naštartovalo pre aktívny šport v dospelosti.

 

Nebál si sa, že si pre dievčatá zaujímavý len ako DJ a nevedia a nepotrebujú vedieť veľa o tvojej duši a dobrej povahe? :-)

Ani nie. Skôr teraz mám obavy vstupovať do vzťahov, lebo ich beriem o dosť vážnejšie.

Máš tridsať. Čo v tomto veku znamená „beriem to vážnejšie“?

Práve tridsiatka je méta, keď sa asi každý v plnej vážnosti zamyslí nad tým, čo so životom a s kým. Naozaj si neviem predstaviť, že budem ďalších päť rokov chodiť po baroch a striedať ženy, to sa už skončilo. Stále chodím rád tancovať a zabávať sa s dievčatami, ale už mám inú stratégiu – napríklad, či si ma niektorá z nich zaslúži. Lebo aj mne sa stalo, že som sa vo vzťahu sklamal a tomu sa chcem vyhnúť. Zistil som, že som dosť dôverčivý, na to si musím dávať pozor. Navyše, ženy majú také zbrane, že aj keď mi blikajú všetky varovné kontrolky, je len ťažké im odolať. :-)

K tebe by sa hodila veselá a vtipná kočka bez komplexov. Taká nejaká podobná ti vstúpila do života minulý rok počas paralympiády v ruskom Soči.

My sme sa spoznali už rok predtým, bola to dobrovoľníčka, ktorá pracovala na letisku. Ja som tam stratil telefón a ona mi ho pomáhala hľadať. Práve cez ten telefón sme zostali v kontakte, písali sme si a opäť sme sa v marci minulého roka stretli v Soči. Volá sa Alina a bola naozaj úžasná. Ešte nikdy som nezažil dievča, ktorému by som sa tak páčil ako jej. Nemala žiadne predsudky, bola úplne mimo už len z toho, keď som pri nej stál.

Hovoríš v minulom čase.

Polroka po paralympiáde, v septembri 2014 sme sa rozišli. Medzi Hurbanovom a Soči je naozaj veľká vzdialenosť, taký vzťah je dosť nereálny. Impulz na rozchod prišiel z jej strany ale chápal som ho.

djfranceee
To znamená, že si aktuálne sám a aj bývaš sám?

Som zatiaľ u rodičov, no ak by som stretol ženu, či dievča, s ktorým to bude k niečomu smerovať, rád to zmením. Teraz nemám dôvod. Uvažoval som aj nad tým, že sa osamostatním, ale čakám, ako sa to vyvinie s mojou prácou a či budem musieť byť k dispozícii v Hurbanove, v Kováčovej alebo v Bratislave. Nemám problém presťahovať sa kamkoľvek, ak to bude potrebné.

U rodičov máš teda stále dobré zázemie. Neprekáža im, že si v tridsiatke ešte v detskej izbe?

Nuž, mávajú už občas poznámky o vnúčikoch, ktorých by sa radi dožili.  :-) A platí to rovnako pre mňa ako pre brata. Mama mi pomáha s praním, no všetko ostatné, napríklad aj varenie, robím sám. Varím dokonca veľmi rád a ešte radšej skúšam pri sporáku nové veci.

Fajn, tak teda poďme zosumarizovať aj ďalšie tvoje bonusy.

Ako športovec mám sexi tvrdé brucho, hoci po tridsiatke mi už trochu rastie. :-) A vraj mojou najväčšou fyzickou prednosťou je dobrý zadok!

K dobrému bruchu a dobrému zadku ešte aj tvoje dobré srdce a máme z toho krásnu trojkombináciu. Okrem toho máš rád hudbu, rád tancuješ a nemáš problém nadväzovať kontakty. Oslovíš aj cudziu dievčinu, ak sa ti páči?

Prečo by som s niečím takým mal mať problém? Skôr sú v šoku dievčatá, že ich niekto osloví len tak. Škoda, že sa to zoznámením často hneď skončí. Však ísť spolu na kávu neznamená, že si ju hneď chcem brať alebo že by jej frajer, ak ho teda má, musel na mňa žiarliť.

Ženy - to je jeho. :-)

Ženy – to je jeho. :-)

Dobre hovoríš, dáme to teda tiež do zoznamu ďalších tvojich predností. A čo ešte?

Mám rád čistotu a poriadok, som nervózny, aj keď nie je čisté auto. Alebo to znamená, že dospievam a menia sa mi priority. :-) Nefajčím a pijem len pivo, aj to len príležitostne s kamarátmi.

Plus si mimoriadne aktívny športovec, ktorý patrí k našej paralympijskej lyžiarskej špičke, hoci pochádzaš z roviny pri Hurbanove. :-) Zvládol by si popri tom aj vlastnú rodinu?

Určite. Aj s Alinou sme sa o tom bavili, no myslím, že neverila, že sa viem o ženu postarať a zabezpečiť ju. Urobil by som to a veľmi rád. Naozaj by som chcel mať deti a nechcel by som to už veľmi odkladať, aby som pre ne nebol starý. Ak si v najbližšom období nájdem frajerku a inštinkt mi povie, že je to tá pravá, idem do toho. Dlhšie nechcem čakať. Nemám na čo.

 

 

pinky-swear-329329_1280

Aj vy ste to počuli? Že s tým, kto je sám, nie je zaručenie niečo v poriadku? Veď to nie je NORMÁLNE, ak sa žena do tridsiatky nevydá a muž nepostaví dom, nezasadí strom a nesplodí syna!

Párovo žijúci jedinci, zdá sa, považujú dokonca za dôležité radiť nám, ako z toho von a v ešte horšom prípade hľadajú dôvody, prečo sme single. Teda, nepátrajú po nich – vymýšľajú si ich. Mudrujú, zaprisahávajú sa, argumentujú hoci aj sesternicou susedovej mamy, no nemajú to najpodstatnejšie.

Vlastnú skúsenosť.

Tak vznikajú mýty o tej zvláštnej skupine „odľudí“, ktorým sa hovorí singlisti. Tu sú najčastejšie z nich:

1. Sú to sociálne plachí ľudia, ktorí majú problém nadväzovať kontakty

Dovolím si tvrdiť, že pravdou je presný opak. Ak má niekto strach osloviť cudzieho človeka, požiadať o pomoc hoci aj blízkeho, programovo sa vyhýba akýmkoľvek konfliktom, nevie povedať nie, najdôležitejšie je pre neho „aby sa nikto nehneval“  a bezpečne sa cíti len doma, vletí do celoživotného vzťahu s prvým ako-tak použiteľným partnerom. Väčšinou je to dominantný jedinec, ktorý svojej submisívnej obeti zaručí „ochranu pred zlým svetom“ a tak ju izoluje.

Singlisti sú v skutočnosti spoločenskí, aktívni, sebestační, dokážu sa sami pochváliť a z pochvaly mať ešte aj ozajstnú radosť. :-)

2. Majú nejakú zásadnú chybu, pre ktorú ich nikto nechce

Tak pozor! Do manželských či partnerských vzťahov by ste nemali vstupovať predovšetkým s chronickými žiarlivcami, psychopatickými manipulátormi, alkoholikmi a inými závislákmi. Zásadnú chybu urobíte, ak všetky signály, že ten váš patri do niektorej z týchto skupín, ignorujete. Čuduj sa svete – práve takí sa najčastejšie minú dosť rýchlo.

Singlisti majú toľko rozumu a dostatok zdravého úsudku, že sa im vyhýbajú. Okrem toho sú si vedomí svojich kvalít a vlastností dobrých aj zlých. Veď ich máme všetci do jedného. Preto je každý človek originál. A preto singlisti nevstupujú do vzťahu celí šťastní, že ich konečne niekto chce, ale až keď dospejú k presvedčeniu, že chcú oni.

Nehovoriac o tom, že keď my singlisti vidíme, v akých vzťahoch žijete, vravíme si, že samota je oveľa lepším riešením.

3. Ženy sú príliš samostatné, príliš inteligentné a zarábajú viac ako muži

Niečo také môže tvrdiť len občan rodu mužského s hlbokými pochybnosťami o vlastnej sebestačnosti, intelekte a výške konta. Nehovoriac o ďalšom známom komplexe, na základe ktorého takíto muži dedukujú, že dlhodobo single žena musí byť nadržaná ako údolná priehrada, a tak si neradno s ňou niečo začínať, lebo sa z nej stane stíhačka, to je predsa jasné!

Normálnym single ženám ani na zlomok sekundy nenapadne, že by  s takto uvažujúcim chlapom mali vstúpiť do romantického, či hoci len čisto sexuálneho vzťahu. Veď sú predsa inteligentné! Tu nájdete rozhovor s jednou presne takou.

A ku každej bystrej babe existuje niekde na svete adekvátny náprotivok. Matematika a ani jin a jang nepustí. :-)

4. Muži sú mamičkári

Ak je muž ešte aj po štyridsiatke slobodný, niečo s ním tiež nie je v poriadku. Určite ho svojou materskou láskou spútala žena, ktorá ho priviedla na svet a žiadna iná nie je pre ňu dosť dobrá, aby jej najdrahší plod svojho života, zreničku svojho oka, poklad najcennejší, len tak zverila.

Pár takto extrémnych typov možno niekde existuje, no keď sa pominie mamička (čo sa skôr alebo neskôr stane), nechajú sa väčšinou zlákať ponukou na pohodlný život od podobne dominantnej ženy mladšieho vydania.

Ozajstní singlisti si bez hundrania o nespravodlivosti tohto sveta dokážu sami oprať alebo zaniesť veci do čistiarne, vedia používať vysávač, kurkumu aj kosačku na trávu a žena, ktorá (hoci len dočasne) vstúpi do ich života, nie je gazdiná ale princezná. Tu som sa s jedným takým rozprávala.

5. Po večeroch smútia v depresiách doma

Ha, ha, ha! Singli predsa nemusia servisovať rodinu, prispôsobovať sa časovým možnostiam partnera a zredukovať svoje vlastné záľuby a koníčky len na domácnosť. Ak majú chuť pozrieť si politickú debatu na TA3, priamy prenos z Pohára afrických národov, film Rosamunde Pilcherovej alebo pustiť si DVD s koncertom Richarda Mullera, tak to s chuťou aj urobia. Aj sami doma.

Ale ak sa na futbal dá pozerať s partiou v bare na rohu na nový film Alejandra Gonzáleza Inárritu môžu zájsť s kamoškou do kina a na Mullera hoci aj sám či sama, tak si od nikoho nemusia pýtať láskavé dovolenie a stavať na to zložitú logistiku.

6. Musia pracovať, aby sa uživili a nemajú čas na spoločenský život

Oveľa zložitejšie ako single to má určite rodina hoci len s dvoma deťmi. Ak je tá odkázaná na jeden príjem, tak tata je stále v robote a mama doma pri deťoch. Dovi, dopo!

Singlisti môžu žúrovať dokedy chcú a samozrejme aj pracovať presne toľko koľko chcú. Však im nikto nevyvoláva kedy už prídeš domov? Takto zarobené peniaze navyše míňajú na čo chcú, teda asi hlavne na svoje dobro. Svoje dovolenky, svoje šperky, svoje kabelky, svoje kostýmčeky, svoje mobily, hodinky či rybárske prúty.

Kto myslíte, že jazdí na kabrioletoch? Snglisti. Však sa do nich nevmestí detský kočík, sane, sedačka a ani vrece zemiakov!

7. Zomierajú skôr

Vo dvojici je to určite hlavne na dôchodku zábavnejšie, ale štatisticky skôr zomierajú muži ako ženy, bez ohľadu na to, či sú ženatí alebo nie. Otázka kto sa o mňa postará, keď nebudem vládať príde na um každému singlovi, no aj tu platí, že je tisíckrát užitočnejší priateľ, a s ktorým nespávam, ako manžel, s ktorým sa už ani nerozprávam. Takže ak ste ešte nestretli chlapa, s ktorým by ste chceli zostarnúť, nemajte obavy. Aj bez neho zostarnete. Akurát oveľa pomalšie. :-)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

run-599883_1280

Asi ako každý singel, aj ja som po čase zistil, že mám na výber – buď začnem pohodlne upadať (veď motivujúcej partnerky nieto, tak načo sa zbytočne snažiť) alebo so sebou začnem niečo robiť. A keďže bolo pohodlnejšie upadať, tak som do toho išiel naplno.

Bolo to super! Nikto mi do upadania nepindal, takže som si ho užil – nuda, víno, počítačové hry, nutela za 5 minút polievkovou lyžicou, váha v červených číslach,… Po pár príjemne strávených mesiacoch však prišla osudová chyba – v obchode som uvidel fitnáramok a keďže sa hrdo rátam medzi technicko-gadgetových bláznov, tak som odľahčil kreditku a odnášal som si ho na ruke. To som ešte netušil, aký bič si na seba pletiem…

Namasírovaný internetmi som si povedal, že denne prejdem 10.000 odporúčaných krokov. Vraj za to získam nehynúce zdravie, krásu, úspech u opačného pohlavia a akúsi nejasne definovanú všeobecnú spokojnosť. Desaťtisíc, to je maličkosť… No určite! Sťaby bežný kancelársky tvor som zistil, že denne nachodím maximálne polovicu, aj to som mal pocit, že zo mňa leje krvavý pot a srdcový sval vyťukáva divné allegro.

Čo teda urobí lenivý singel, ktorý sa nechce naháňaním počtu krokov zaoberať počas celého dňa? Vstane ráno o hodinu skôr a strávi ju svižnými krokmi po priľahlom parku alebo kdekoľvek sa momentálne nachádza. Dovtedy, kým som tak nezačal robiť, ani som len netušil, že vôbec existuje šiesta hodina ranná. Teraz, nie že by som sa na ňu vyslovene tešil, ale som s ňou podstatne zmierenejší. A dokonca zisťujem, že podobných bláznov pribúda! Väčšina z nich síce prefičí okolo mňa behom, ja s mojimi dochrámanými kolenami však môžem maximálne koketovať s rýchlou chôdzou. Ale aj to sa ráta! Hneď zrána takto nachodím 7 kilometrov, čo je ročne až nechutne dobre vyzerajúcich 2500 kilometrov. (Čiže keby sa mi veľmi chcelo, prejdem do Paríža a naspäť. Síce mi to bude trvať približne rok, ale c’est la vie.)

Zistil som, že mi táto ranná monotónnosť úplne vyhovuje a navyše ma celkom fajn prebúdza do dňa. Okrem toho mám po nej prejdených väčšinu odporúčaných denných krokov a ten zvyšok do desaťtisícky nachodím ľavou zadnou. Prišiel som aj na niekoľko vychytávok, ktoré sa mi osvedčili, najviac som však hrdý na to, že som objavil silu audiokníh. Áno, presne tých audiokníh, ktoré som pred rokmi zaznával ako nástroj na priblíženie čítania lenivcom, ktorým sa nechce očami kĺzať po písmenách. Zistil som, že mi vyhovujú viac, ako hudba. Zoznam obľúbených pesničiek totiž nie je nekonečný a pomerne rýchlo sa obohrá.  Dobre načítané audioknihy majú tú výhodu, že sa vyslovene teším na pokračovanie príbehu. To si však musím tvrdo odmakať rannou chôdzou.

Takže ranné chodenie?

Odporúčam všetkými desiatimi!

Veď keď sa vám chce, vyskúšajte si to na pár dní tiež. Možno na seba natrafíme v tom istom ružinovskom parku. Poznávacie znamenie – rýchla chôdza. :-)

(Karol)

potato-544073_1280

Ono sa to ľahko povie, že hospodáriť si sám je vlastne skvelé, že si nakúpite len to, čo máte radi a navaríte len to, čo vám chutí. Ak sa však z najrôznejších dôvodov ocitne z ničoho nič v kuchyni odkázaný sám na seba chlap, ktorého dovtedy servisovali ženy, viem si celkom dobre predstaviť, že zostane úplne bezradný.

Veľmi mu nepomôže ani vyhľadávanie receptov na internete, lebo už aj v tých najjednoduchších objaví komplikácie v podobe nezrozumiteľných spojení ako „podávame s ryžou“, „najlepšie sú s varenými zemiakmi“, „pridáme zápražku“. Aby som však bola celkom úprimná, s nezrozumiteľnosťou týchto odborných termínov sa občas potýkajú aj ženy. Kamarátku intelektuálku začala mama zasväcovať do tajov kuchyne až keď sa vydala a porodila dieťa a tiež jej chvíľu trvalo, kým pochopila, že zápražka nijako nesúvisí s prahom pri dverách. :-)

Pre všetkých (nielen) singlistov začiatočníkov preto sumarizujem základné kuchynské know- how:

Olej nikdy nevrie

Nenechajte sa zmiasť spojením „vriaci olej“ a pri vysmážaní rezňov teda nečakajte, kým vám zovrie. On totiž nezačne bublať ako voda pri sto stupňoch. Že je dostatočne rozpálený na vysmážanie zistíte tak, že doň napríklad nasypete trošku strúhanky. Ak začne olej okolo nej peniť, môžete doň vkladať rezníky.

Ryža je hotová za 20 minút

Pre jedného vám stačí nabrať surovú ryžu do klasického hrnčeka na čaj. Presypte si ju do sitka a pod tečúcou vodou dobre vyumývajte, zbavíte ju tak nečistôt. Odporúča sa prepláchnuť ju vo vode dokonca až šesťkrát, ale ak nie ste posadnutí stravovacím bio režimom, nemusíte to preháňať. Vodu z ryže nechajte v sitku odkvapkať.

Do teflónového hrnca dajte trochu oleja alebo tuku, a keď sa zohreje (nie, nebude vrieť!), vysypte doň ryžu a pár minút opečte. Nezabudnite miešať. Potom prilejte dva hrnčeky vody (ryža a voda sú vždy v pomere 1:2), pridajte trochu soli, prípadne pár kúskov celého korenia či klinčeky. Plyn stiahnite na minimum a nechajte variť 20 minút. Hotovo!

Zemiaky nové, zemiaky staré

Takzvané nové zemiaky sú z prvej čerstvej úrody a tie domáce dostanete kúpiť najskôr koncom jari. Sú svetlé, svieže, s pevnou konzistenciou a tenučkou šupkou. Môžu sa preto variť aj s ňou, po uvarení a vychladnutí ju ošúpete veľmi rýchlo a jednoducho. Vyberajte radšej zemiaky podobnej veľkosti, lebo ak dáte variť veľké s malými, môže sa stať, že malé rozvaríte a veľké budú ešte tvrdé. Že sú uvarené akurát zistíte tak, že do nich pichnete napríklad vidličkou. Ale chce to tréning, kým prídete na to, kedy sú mäkké tak ako treba. :-)

Staré zemiaky sú tie, ktoré si odložíme na zimu do pivnice. Zhrubne im šupka a aj keď sú v tme, často vypustia klíčky. Tie dokonca obsahujú nebezpečný solanín, preto je lepšie staré zemiaky ošúpať ešte pred varením, pokojne ich rovno nakrájajte na menšie rovnomerné kúsky a varte v osolenej vode.

Čo to je tá zápražka??

Je to múka opražená na oleji – žiadna veda. Ale je to užitočná vec, lebo s jej pomocou sa zahusťujú polievky a tvorí tiež základ gulášu a väčšiny omáčok. Pre jednoosobovú domácnosť je liter polievky dosť aj na štyri dni! Zápražku do nej spravíte z dvoch polievkových lyžíc oleja a dvoch polievkových lyžíc múky. Olej opäť rozohrejeme na malej panvici, pridáme múku a miešame. Múka postupne mení farbu – podľa toho sa delí zápražka na svetlú alebo tmavú. :-)

Pomaly do nej prilievajte cca dva deci vody. Toto bude chcieť dlhý tréning, tá hnusná múka zvykne totiž vytvárať hrčky! Zápražka by však mala byť hladká. Ak sa nepodarí na prvýkrát, preceďte to, čo sa podarí, cez sitko a pridajte do základu polievky. Spolu by sa ešte mali variť aspoň desať minút.

Nenechajte sa odradiť prvými neúspechmi, rozvarenými zemiakmi, presolenou ryžou, či pripálenou zápražkou. No a čo? Možno systémom pokus-omyl objavíte chuť doteraz nepoznanú a vstúpite tak do dejín gastronómie. :-)