katka3

Poznáte určite ten povzbudivý kompliment pre všetky extrémne štíhle a extrémne drobné ženy –  že „dobrého len málo býva“.  Dôkazom toho, že nejde len o zdvorilostnú vetu ale výrok naskutku pravdivý, je príbeh Kataríny Krajčovičovej.

Vedia to aj jej priatelia, medzi ktorými je množstvo známych ľudí – veď Katka je autorkou niekoľkých básnických zbierok, písala texty napríklad aj pre Barbaru Haščákovú, miluje knihy a úplne najviac zo všetkého motýľov, má rada spoločnosť, smiech a humor. Aj napriek tomu, že v jej vlastnom živote veľa šťastných okamihov nebolo. Za to dní naplnených samotou bolo neúrekom. Prečítajte si rozhovor so ženou, ktorá iný ako single stav doposiaľ nepoznala.

Textárok na Slovensku nemáme veľa, no tebe sa dokonca podarilo stáť pri zrode skutočnej speváckej hviezdy. Barbara Haščáková zažiarila v skupine Maduar, no vy ste začali spolupracovať ešte predtým. Ako si ju objavila?

Bola som v tej dobe kolegyňou jej mamy. Vravela mi, že jej dcérka chce byť speváčkou, že by sa chcela zúčastniť súťaže Bystrické zvony, ale nemá pieseň. Pamätám sa, ako som jej vtedy po telefóne diktovala svoju báseň, Barbara k nej potom skomponovala hudbu. Pozvala ma aj na súťaž, tam sme sa prvýkrát stretli. Veľké šance som jej nedávala, veď to vtedy bolo 13-ročné dievčatko s tenkým hláskom. No predstav si, že získala tretie miesto! Keď som ju potom počula v rádiu, rozplakala som sa od dojatia. Naozaj spievala krásne.

Čo to bolo za pesničku?

Mala názov „Netreba“ a skupina Maduar ju zaradila aj na svoj celkom prvý album, na ktorom mali hit „Do It“. Bola som aj na krste CDčka v Bratislave, zoznámila som sa s ďalšími členmi kapely, hlavne s Erikom Arestom. Toho som prvýkrát stretla už na Bystrických zvonoch, no po krste albumu sme spolu trkotali na hoteli do piatej do rána! Odvtedy sme kamaráti.

Si stále v kontakte s Barbarou, aj keď už dlhšiu dobu žije v Amerike?

Dávala som jej ešte potom viac svojich textov, no v Maduare spievala hlavne po anglicky a aj ich hudba bola výrazne tanečná, takže na ne nezostal priestor. Telefonovali sme si naposledy asi pred tromi rokmi, keď bola práve na Slovensku, vravela mi, že moje básničky má zhudobnené, ale na žiadnom oficiálnom nosiči zatiaľ nevyšli. Ani ja som ich ešte nepočula.

Robiť v 90-tych rokoch pre Barbaru Haščákovú bola výborná referencia. Využili tvoje služby aj iní interpreti?

Jeden môj text sa dostal až k Tweenskám a obom dievčatám sa veľmi páčil. Bohužiaľ, na ich CDčku sa napokon neobjavil. Čo celkom chápem, však v porovnaní s inými som bola neznáma autorka. Ale pre zmenu košická speváčka Anna Gaja si odo mňa vzala veľa textov a všetky vyšli zhudobnené na jej albume, vrátane jej asi najznámejšieho hitu Tajomstvá pod svetríkom. Dodnes ho niektoré rádiá hrajú, veď som len nedávno dostala tantiémy od SOZA, celých 2,20 €. :-)

Žartuješ, ale viem aj od iných textárov, aký neopakovateľný je to pocit, keď počujú zhudobnenú vlastnú báseň.

Áno, aj ja som to zažila. Pamätám sa, že som bola na prechádzke so psíkom a z otvoreného okna som počula rádio a hrali práve moju pesničku. Zastala som a chcela som všetkým okamžite s nadšením oznámiť, že text som písala ja. :-)

Ste najlepšia, ale veď viete…

Uvedomovala si si už od detstva, že nie si celkom taká istá ako ostatné deti?

To áno, ale vnímam to len ako svoju vonkajšiu schránku. Vnútorne som sa nikdy necítila postihnutá. Ale stále narážam na neprijatie od okolia. Aj dnes sa mi stáva, že ide okolo mňa nejaká pani a spýta sa ma a vy, dievčatko, koľko máte rokov? Pritom mám už po päťdesiatke.

Tak potom by ti to mohlo lichotiť. :-)

Lenže dospelému človeku normálneho vzrastu nikto nič také nepovie. Ja nemám štandardnú výšku, a tak sa ku mne často správajú ako k bezprizornému decku. Ešte aj u lekára všetky pacientky oslovujú pani, ale ja som pre nich Katka. A to môžem byť rada, ak mi vykajú. Viem, možno sú to drobnosti, no ja na ne narážam každý deň a trápi ma, že s tým stále musím bojovať a vysvetľovať, že až na atypickú výšku som rovnaká ako oni.

katka2Nechce sa mi veriť, že v 21. storočí v civilizovanom svete má niekto hlúpe poznámky k tvojej výške.

Deje sa to pravidelne a ja sa netajím tým, že to zle znášam. Neskrývam sa, chodievam medzi ľudí, do obchodu aj na kultúrne podujatia, ale v tomto sa nehrám na hrdinku. Asi sa nikdy nenaučím ignorovať tie reči, vždy ma to zabolí.

Bolo to tak už od tvojho detstva?

Vtedy som veľa času trávila v nemocnici. Mám totiž navyše vysokú lámavosť kostí, stačilo, aby som zdvihla litrovú fľašu a zlomila sa mi napríklad noha. Každú chvíľu ma operovali, dávali mi do kostí klince a narovnávali ma. Do 14 rokov som absolvovala osem operácií. Až v puberte sa to trochu zlepšilo a mala som chvíľu pokoj.

Ako sa cítiš dnes?

Pred piatimi rokmi sa mi lámavosť znova vrátila, za posledné obdobie som bola v nemocnici štyrikrát. Nemôžem napríklad vonkoncom športovať, veď ledva chodím. Opierala som sa pri chôdzi o paličku, ale aj z toho vznikla únavová zlomenina a zas som si zlomila ruku. Dodnes nie je v poriadku, musím preto používať barlu. A stále ma niečo bolí.

Zdravotné komplikácie a neustály kontakt s lekármi človeka poznačí. Hlavne v detstve, keď viac behá po nemocniciach ako za loptou po ihrisku. Ako sa ti darilo v škole?

Na základnej škole som bola veľmi dobrá žiačka, na strednej to už bolo horšie. Svet čísel, na ktoré bolo štúdium zamerané, ma nebavil. Keď tak nad tým premýšľam, skoro nikdy som nerobila to, čo ma bavilo. Možno tých pár mesiacov, keď som s Barbarinou mamou pracovala v novinách, robila som hlavne sekretárku, no občas som aj niečo napísala.

Ak ťa práve písanie bavilo, prečo si pri ňom nezostala?

Lebo tie noviny skrachovali, ako to vtedy bývalo dosť bežné. Skúšala som sa presadiť v iných, bola som aj na výberovom konaní, aj mi potom povedali, že som na stroji písala najrýchlejšie a s najmenším množstvom chýb. Ale…

Ale čo?

Ako obyčajne. Nasledovalo pokrčenie ramenami, vyhýbavý pohľad a nedokončená veta „ale veď viete….“

Krásny motýľ sa rodí zo škaredej húsenice

Svet, do ktorého nemá okrem teba nikto iný prístup a kde sa cítiš bezpečne, to je poézia. V básňach si slobodná a dávaš voľný priechod svojim emóciám. Kedy si s ich písaním začala?

Už v detstve, vtedy to boli len jednoduché rýmovačky. Mala som však úžasnú pani učiteľku, ktorá ma v písaní podporovala. Často som ani nevedela, že ona ich posiela do Včielky alebo Zorničky. Keď mi niečo uverejnili, bola na mňa nesmierne pyšná. Veľmi ma to povzbudilo, začala som chodievať na rôzne literárne súťaže, mnohé z nich som povyhrávala. Veľmi ma to bavilo a snívala som o tom, že raz vydám knižku s vlastnými básňami.

Ten sen si si splnila. A dokonca to nebola len jedna knižka.

Do dnešného dňa boli tri a všetky tri pokrstil Erik Aresta. Vždy to bol vlastne len malý zošit, nie veľká kniha v tvrdej väzbe, ale je to úžasný pocit mať vlastnú knihu v kníhkupectve.  :-)

Rada píšeš hlavne o motýľoch. Zdobia tvoju izbu, nosíš ich na tričku, dokonca máš motýľa aj na profilovej fotke na facebooku. Aj tie sa objavili v tvojom živote už v detstve?

Už si ani nepamätám. Indiánom sa vraj pri narodení zjaví nejaké zviera a to ich sprevádza celý život. Mne sa asi zjavili práve motýle, vždy si ich všimnem skôr ako iní. Alebo, ktovie, možno je to tým, že motýľ sa po zakuklení rodí zo škaredej húsenice. Možno aj ja budem v budúcom živote krásny motýľ. :-)

katka1Veríš na budúce životy? A na to, že až v nich budeme naozaj šťastní?
Baví ma mystika a chcem vedieť, čo ma v budúcnosti čaká. Zájdem preto občas k veštici. Povedala mi, že som si svoj osud vybrala sama, že je to ten posledný schodík a že v budúcom živote budem niečo ako dalajláma – oprostená od všetkého zla a trápení.

Vychádzajú jej predpovede?

Áno, splní sa všetko, čo predpovedá. Ja v tomto živote už naozaj veľa nečakám, nemám sny, ktoré by som túžila si splniť.  Podstatné je, čo bude teraz, zajtra, maximálne o týždeň. Už si ani nekladiem otázku, či budem naozaj celý život sama.

Prvýkrát som bola sama vonku v osemnástich

Single je dnes univerzálny výraz pre mnohých – nie sú to len mladí a slobodní bez záväzkov, ale aj rozvedené matky a otcovia s deťmi, vdovy a vdovci, seniori. Nehovoriac o tom, že mnohé páry síce formálne žijú spolu a majú rovnaké priezvisko, ale o skutočnom spolužití vonkoncom nemôže byť reč. Ty sa teda tiež počítaš medzi singlov?

Áno. Mám síce veľa kamarátov a priateľov, ale žijem celý život  s rodičmi, teraz už len s mamou. Muža v zmysle skutočného vzťahu som nemala a ani nemám. Ale je pri mne jeden človek, ktorý je mi duševnou oporou. Poznáme sa už dvadsať rokov a som vďačná osudu, že ho mám, hoci náš vzťah nespĺňa atribúty partnerského vzťahu.

Si obklopená priateľmi, máš rada spoločnosť, miluješ básne a si nesmierne činorodá. Pokúsila si sa niekedy aktívne hľadať partnera, napríklad medzi telesne postihnutými?

Vôbec sa s ich komunitou nestretávam.

Dobre, tak čo ti v tejto veci poradila veštica?

Vraj nemám čakať veľa. A ak sa niečo vyskytne, musím sa dobre spýtať sama seba kto som a čo som, aby som mohla akékoľvek priateľstvo odmietnuť.

To je trochu porazenencké.

Ja viem, že za tým všetkým je môj strach. Ja sa nehrám na frajerku a silného človeka, keď som naozaj skôr strachopud.

Dokázala si úžasné veci, tvoje piesne spievajú známi speváci, vydala si zbierky básní, tvojimi priateľmi sú ľudia známi z televízie. Nie je to dosť na primeranú dávku sebavedomia?

Asi to súvisí s mojou výchovou. Rodičia ma často brali von, neizolovali ma od okolitého sveta, ale celý život som počúvala: juj, toto nerob! Čo ak sa ti niečo stane?

Musela som si vybojovať, keď som sama chcela variť na sporáku alebo ísť von na prechádzku. Neuveríš, no prvýkrát som bola bez rodičov v kine s kamarátkou, keď som mala osemnásť!!

Čítam to tak, že ťa chceli chrániť, lebo ťa milovali.

Áno, a preto som taká, aká som. Viem bojovať za to, čo chcem, no som z tých neustálych bojov už unavená. Dlho trvalo, kým som ich presvedčila, že si spravím vodičák a budem môcť šoférovať. Až po troch ďalších rokoch som si musela vyhádať, že môžem ísť autom sama. Situácia sa opakovala. Nemôžeš ísť, lebo prší. Nemôžeš ísť, lebo je hmla. Napokon mi konečne dovolili chodievať do práce autom, no musela som už z parkoviska telefonovať, že som dorazila a že som v poriadku.

Už tomu trochu rozumiem. Mali o teba strach ako milujúci rodičia, ale ten „preventívny“ strach ti tak vštepili. To sa potom ťažko riešia aj obyčajné každodenné problémy s ľahkosťou.

Pocítila som to hlavne po ockovej smrti, keď som sa zrazu stala ja hlavou rodiny. Ale na mne aj všetko zostalo a sama sa nemám o koho oprieť. A stále počúvam nesplniteľné upozornenia: nepúšťaj sa do toho, lebo sa ti niečo stane. Ale vybav to. :-)

Vedeli rodičia aj o tvojich prvých láskach? Tie prídu najneskôr na strednej škole. Tiež sa ti to stalo?

Áno, mala som vtedy takého blízkeho kamaráta, ale zbalila ho druhá, o čosi vyššia ako ja. A mala aj viac sily. Raz si ma počkala na toalete, zhodila ma pod umývadlo a bolo vybavené.

Čo akože?

No, odplakala som si to a išlo sa ďalej.

A prišiel ti do cesty niekto lepší?

Neprišiel nikto. Väčšinou som si asi viac namýšľala, než za tým skutočne bolo. Jasné, že som po partnerovi túžila, ale nenašla som ho. Vždy to išlo do stratena, nebol z toho vzťah, že by sme sa pravidelne stretávali, chodili spolu či zašli do kina. Ale necítim sa osamelá. Akurát nechodievam do spoločnosti, kde by som sa mohla s niekým zoznámiť.

Skoro každá žena túži po vlastnej rodine. Aj ty?

Ale samozrejme, ale nad dieťaťom som neuvažovala, hoci by to bolo možné. Riziko, že by zdedilo moje postihnutie, je však 50:50 a do toho by som nešla.

Na dobrého partnera nikdy nie je neskoro. Máš predstavu, aký by mal byť ten tvoj?

Mám, celkom konkrétnu. Chcela by som, aby ma vedel pochopiť, keď mi je ťažko. Aby ma bral ako normálneho človeka a aby ma vedel rozosmiať. Veď to sú tri úplne jednoduché parametre. :-)

Vyzerajú aj celkom ľahko splniteľne.

Však? Ale trápi ma, že som taká ustráchaná a všetkého sa bojím. Asi aj vzťahu.

Nemám už žiadne plány

Ľudom často pomáha prekonať ťažké životné obdobia viera. Ty si veriaca?

Nie v pravom zmysle slova. Ale verím, že určite je niečo, čo nás riadi a čo nám pomáha, nech už sa to volá akokoľvek. Verím na anjelov.

Veriacim často uľahčuje zvládnuť ťažké obdobia práve presvedčenie, že veci sú také, aké sú, lebo to tak niekto rozhodol a my sa do toho nemáme veľmi miešať.

Tak taká veriaca práve nie som. Často si kladiem otázky, prečo ja, prečo sa mi stalo to, čo sa mi stalo, prečo sa to stalo teraz? Ale už ich veľmi neriešim. Zmierila som sa s tým, že som v poslednom štádiu života a teším sa na ten ďalší, v ktorom budem ako dalajláma. :-)

Chceš povedať, že nemáš žiadne sny a ciele? Netešíš sa na to, čo príde v budúcnosti?

Nemám už žiadne plány. Kamarátka bola nedávno v Jeruzaleme a povedala mi, nech napíšem na lístok svoje želanie a ona ho vsunie do múra nárekov. Nevedela som, čo mám napísať. Nemám žiadne priania. Možno také banálne, že by som chcela vydať ešte jednu knihu s básňami, ale preto nemusím niekoho prosiť cez múr nárekov.

Som spokojná s tým, ako sa veci práve majú. Že moja mama je ešte stále v dobrej zdravotnej kondícii a môžeme si navzájom pomáhať. Som rada, že mám okolo seba priateľov. Čo viac si želať?

 

 

ondrej1

Hodnú chvíľu premýšľate, či hovorí pravdu alebo je len presvedčivým hercom v nejakej skrytej kamere. Možno si ten pocit pamätáte z Forresta Gumpa alebo z knihy Storočný starček, ktorý vyskočil z okna a zmizol. Ako ste sa smiali, vraveli ste si, že je to skvelo vymyslený príbeh, no súčasne pôsobí tak realisticky, že ste pripravení pripustiť, že by sa to tak snáď aj mohlo stať.

Ondrej Pastirik je však ozajstný a všetko, čo hovorí, je v tomto tisícročí možné celkom ľahko overiť. Stačí ísť do virtuálneho priestoru internetu. Toho istého, vďaka ktorému žije chlapec z Košíc neuveriteľný príbeh. A márne hľadá ženu.

Tak sme sa aj zoznámili. Na facebook si zavesil svoju fotografiu s jednoznačnou a zrozumiteľnou výzvou, že hľadáš pre seba partnerku a ja som si povedala, že toho chalana musím spoznať! Dostal si nejaké konkrétne ponuky?

Nuž, zo Slovenska prišla séria žartov, urážok a nadávok, zo zahraničia séria ponúk. Naozaj to bolo fascinujúce! Reakcie „ty si ale zúfalec“ alebo „takto sa to predsa nerobí“ striedali celkom triezve „príď do Izraela, mám pre teba dva konkrétne tipy“. Zdá sa, že hlavne na Slovensku chýba vzdelanie či aspoň manuál na to, ako si hľadať partnera a prípadne aj inštitúcia, ktorá by niečo také zabezpečila.

Teba však do tejto prazvláštnej situácie priviedol tvoj osobný príbeh, a tak bude lepšie, keď ho otvoríme na začiatku časovej osi. Čo si vyštudoval?

Chcel som byť pôvodne lekárom, no nakoniec som vyštudoval ekonómiu. Keď som zistil, ako sa učí medicína na Slovensku, rozhodol som sa pre iný postup – že najprv zarobím peniaze a potom sa jej budem venovať alternatívnym spôsobom. No a podarilo sa. Dnes naozaj študujem základy ajurvédskej medicíny a ako Dr. Mundi vo forme stand-up comedy dávam ľuďom veľmi bezpečným spôsobom dobré tipy. Napríklad, že ráno treba vypiť nalačno pohár vody alebo že sóda bikarbóna je dobrá pre tých, čo majú problémy s obličkami.

Ondrej a.k.a. Dr.Mundi

Ondrej a.k.a. Dr.Mundi

Doktor Mundi je aj za dekriminalizáciu marihuany pre medicínske účely. Zistil som totiž, že ľudia nie sú pripravení prijať pravdu inak ako v peknom obale, preto som si vymyslel túto postavičku, môžem sa „hrať na doktora“ a môžem tiež svoje pocity vyjadriť bezpečným spôsobom.

Vráťme sa ale späť do obdobia, keď sa to všetko začalo. Vyštudoval si ekonómiu. Aj si sa venoval ekonómii?

Skončil som školu ako 23-ročný. Zamestnal som sa v Prahe a naozaj som chodil do práce pekne v kravate, ale bavilo ma to asi len osem mesiacov.

A čo ťa bavilo viac?

Cestovanie. Naozaj som veľa cestoval. Najprv som sa premiestnil z Košíc do Prahy, potom som šiel do Amsterdamu, potom do Barcelony, do Ljubljany, do Ekvádoru.

Znie to dobrodružne, ale také cestovanie predsa niečo stojí.

Zarobil som si.  Cestovať som začal ešte ako študent, mladý chalan. Zaregistroval som si webovskú stránku a dával som na ňu turistické informácie o európskych mestách. Najúspešnejší projekt sa napokon týkal Amsterdamu, chodil som po meste, fotografoval atraktívne miesta, písal svoje zážitky…

Stále mi nie je jasné, ako si zarobil. Takých stránok je na webe predsa kvantum. Prišiel si na niečo originálne?

Obsah možno nebol až taký originálny, ale podarilo sa mi v lotérii získať dobrú doménu Amsterdam.info. Tú som naplnil informáciami a stal sa z nej najúspešnejší turistický web v Holandsku. Za rok zarobil toľko, že už nemusím peniaze riešiť.

Na mojej farme v Ekvádore dnes žijú len opice

Už mi začína byť veľa vecí jasnejších.  Koľko si mal rokov?

Dvadsaťpäť. Odvtedy som sa prestal venovať peniazom a mohol som robiť veci, ktoré mám rád. Aj tak som väčšinu z toho, čo som zarobil, použil na charitu. Vlastním ešte nehnuteľnosť v Slovinsku, ale aj tú prenajímam. Však nemám ženu ani deti, tak tam nežijem. Na tri roky som sa potom presunul do Ekvádoru, kúpil som si tam farmu s rozlohou asi 50 hektárov.

To nemyslíš vážne!

ondrej3

v Ekvádore

Presne takto ako ty reaguje väčšina ľudí, ktorým to rozprávam. Hlavne ženy. Pritom myslím vážne všetko, čo hovorím a to sme ešte len na začiatku môjho príbehu.

OK, tak poďme na detaily. Čo to je za farmu?

Nápad dostal môj parťák z Holandska, ja som investoval a o sa o farmu mal starať. Keď ho pre politické aktivity vyhostili z krajiny, ocitol som sa na farme sám, medzi domorodcami s mačetou v ruke.

Prišli ma občas navštíviť kamaráti zo Európy, aj zo Slovenska, ale zostať neplánovali. Nikto si reálne nevedel takúto zmenu predstaviť a opustiť svoj zabehnutý systém. Informácie o mojej farme sa dajú nájsť na ecuadorfarm.org, ale už to nie sú živé stránky, fotky sú v archíve.

Ale stále ju vlastníš, nie?

Áno, ale dnes sa tam nič nedeje, žijú tam len nejaké vzácne opice, po anglicky sa volajú red howler monkeys. Rástlo tam totiž veľa banánovníkov, ony zistili, že sa o ne nikto nestará, a tak sa tam nasťahovali.

Tri roky uprostred džungle v Ekvádore, tropický raj, exotika a ty – blonďavý cudzinec z ďalekej neznámej krajiny. Naozaj neuverím, že si sa rozhodol pre celibát.

ondrej4

Ekvádor, ďaleko od civilizácie európskeho typu

V Ekvádore som mal krásnu ženu, bola to miešankyňa, mala indiánsku, černošskú aj španielsku krv. Rozišli sme sa pred piatimi rokmi. Pochopila, že to tak musí byť, že potrebujem ísť ďalej. Vtedy som jej to nevedel celkom vysvetliť, no dnes mi je jasné, že som sa potreboval realizovať v ďalších oblastiach. Ona ako Ekvádorčanka nemala vzdelanie a ani nepoznala jazyky. Nemohla so mnou cestovať po svete a sprevádzať ma. Koniec-koncov, ani jej rodina by jej to nedovolila.

Povedal si aj ďalšiu ťažko uveriteľnú vec – že zarobené peniaze si väčšinou použil na charitu. Človeku je predsa vlastné, že ak má veľa, chce ešte viac. A ešte, ešte, ešte. Ty sa spravil presný opak. Prečo?

Pochopil som, že peniaze mi ďalšie šťastie neprinesú. Ako ekonóm viem, že peniaze sú len nástroj na výmenu tovaru a služieb. Ak sa stanú modlou, začína sa katastrofa. U mňa to prerástlo do hýrenia a lenivosti. Až s odstupom, ktorý mi poskytla divoká príroda, som sa začal vymaňovať z ich moci.

ondrej5Tie peniaze išli na pomoc mnohým ľuďom hlavne v Ekvádore, ktorí boli zadĺžení a hrozilo, že im vezmú prales, v ktorom žijú, vysekajú ho a pôdy sa zmocní banka. Keď som videl, že je niekto v núdzi, vstúpil som do toho, aby som pomohol. Veď to boli ľudia, s ktorými som tri roky spolunažíval, Indiáni, ktorí ma stále berú ako svojho krstného. Dnes už vedia, že nemám toľko peňazí ako kedysi, nechal som si len to, čo potrebujem na život. Prebytky som použil.

Na trase Košice – Jeruzalem a späť

Nezostal si však v Ekvádore „na neurčito“. Čo ťa po troch rokoch prinútilo život v exotickej krajine opustiť a vrátiť sa na Slovensko?

Prišiel po mňa kamarát. Vraj čo tu robíš, to nie sú tvoji ľudia. Poď nazad do Košíc. Ja som sa ho spýtal, čo je na Košiciach lákavé. A on mi navrhol, že pôjdeme z Košíc pešo do Jeruzalema. Bol to dosť bláznivý nápad na to, aby som do toho išiel.

Prosím?!?

Už asi začínaš rozumieť tomu, prečo si neviem nájsť ženu. Však mi neveria, keď začnem rozprávať tieto príbehy.

Dobre teda, nie som priamo záujemkyňa o ženbu s tebou, tak poďme ďalej. Vy ste tú cestu naozaj absolvovali? Prečo?

ondrej2

Z Košíc do Jeruzalema po vlastných

Lebo môjmu kamarátovi sa chcelo a mne sa to zdalo byť dosť bláznivé na to, aby som sa k nemu pridal. Bolo to viac ako 2100 kilometrov a prešli sme ich za tri mesiace. Do Grécka sme šli pešo, loďou sme sa prepravili do Turecka, Cyprus sme prešli po vlastných a do Haify v Izraeli sme sa zas dostali loďou. Bol to krásny život! Každý deň sme sa veľa rozprávali o všetkom možnom. On bol len o dva roky starší odo mňa, dosiahol najvyšší cieľ aký si jeho myseľ dokázala predstaviť a krátko na to zomrel.

To ma veľmi mrzí. Bola to teda púť dvoch mužov? Žiadne ženy vám neskrížili cestu?

Čoby nie. Keď sme prišli do Jeruzalema, vybiehali z domov a obchodov a chodili sa pýtať, odkiaľ som. Nerozumel som, prečo tak šalejú, no kamarát mi vraví, však sa pozri na seba, chodíš ako tiger. Mal pravdu. Po tom, čo sme tri mesiace len kráčali s nordic walkingovými paličkami a ruksakom na chrbte, naozaj sa mi zmenila chôdza a ony to cítili.

Čo ti ponúkali?

Niektoré, že ma zoznámia so svojimi rodičmi, že bývajú v dobrej štvrti, kde majú domy bohatí ľudia. Iné, že síce nevedia dobre po anglicky, ale začnú sa učiť, aby sme sa mohli dohovoriť.

Už sa ničomu nečudujem. Vybral si si nejakú?

Nezamýšľam sa oženiť s cudzinkou.

Veď nemusíš si ju hneď brať. Stačí si len spríjemniť pobyt v cudzine.

V mojom veku existuje riziko, že sa z toho vyvinie dlhodobý vzťah. Tak to cítim a mám to aj odskúšané. Vždy sa to končilo veľkou drámou.

Ako sa skončil váš výlet do Izraela?

Ja som len sprevádzal priateľa, ktorý si takúto cestu želal. On sa potom vrátil letecky domov, ja som zostal nejakú dobu v Izraeli, pracoval som ako dobrovoľník na farme Goats With The Wind, dojil som tam kozy. Potom už začínala byť zima, a tak som sa aj ja vrátil na Slovensko.

ondrej12Ale nebolo to také bezproblémové, ako sa zdá. Počas cesty som sa raz v internetovej kaviarni pripojil na web a hackerom to stačilo na to, aby mi ukradli heslo na môj mail a vzápätí celý môj biznis. Moje domény odsťahovali na všetky kontinenty.

Dostali sa aj k tvojím účtom?

Nie, nepripravili ma o peniaze, ale o prostriedok, vďaka ktorému som vo virtuálnom svete zarábal. Bolo mi to dosť jedno, aj som sa trochu potešil, lebo ja som už peniaze nepotreboval, ale moja rodina na mňa tlačila, aby som sa k tomu postavil zodpovedne. Vyznám sa v medzinárodnom práve, no aj tak som si musel naštudovať zákony a zaangažovať právnika a spoločnými silami sa nám podarilo dať všetko do pôvodného stavu. Bol som nedávno aj na konferencii o bezpečnosti internetu v Buenos Aires. No a tam som sa zoznámil s krásnou Argentínčankou.

Konečne nejaká žena na obzore!

Aj to sa však skončilo. Dokonca má stále na mňa ťažké srdce. Ostatné moje priateľky by o mne dali výborné referencie, za aké sa žiaden chlap nemusí hanbiť, ale táto nie.

Zlomil si jej srdce?

Asi si to myslí, aj keď ja som spravil všetko preto, aby sa to nestalo. Kultúrny rozdiel medzi našimi krajinami je však obrovský, takže netuším celkom presne, čo som podľa nej spáchal. Vzťahy s babami z exotických krajín majú svoje výhody aj svoje nevýhody.

Kradni zďaleka, žeň sa zblízka!

ondrej13

Farma v Ekvádore ukončila svoje fungovanie

Na časovej osi sme sa dostali do súčasnosti. Aký je aktuálny stav v tvojom dobrodružnom živote?

V januári tohto roku som sa vrátil z Ekvádoru, bol som tam tri mesiace. Skontroloval som farmu, vyhodil manažment, prenajal som ju celú miestnej rodine, venoval som sa priateľom, ktorých tam mám, bol som za krstného otca, relaxoval som na pláži a stretol som sa aj s Argentínčankou a uzavrel náš vzťah.

A znova sa vrátil do Košíc.

Áno, žijem v Košiciach. V priemere dva dni v týždni som v Bratislave alebo idem do Ljubljany, kde mám tiež vlastný byt a podnájomníčka je taká láskavá, že ma tam necháva prenocovať.

Dobre, tak teda poďme na to filozoficky. Vieš si vysvetliť, prečo si ešte nenašiel ženu, s ktorou by si strávil zvyšok života?

Neviem. Ale verím, že aj týmto rozhovorom s racionálnou ženou ako ty dokážem identifikovať problém a zistiť, čo je vlastne vo veci. Vážne netuším, čo slovenské ženy chcú a čo je na nich už priveľa. Moja skúsenosť je taká, že pre bežnú babu je môj príbeh ako keby mimo mentálny rámec. Reakcie sú vždy rovnaké – to nie je pravda, ty táraš! Nič si neoveruje, rovno odmietne, v lepšom prípade to skončí v rovine vtipu a tam zlyháva celá komunikácia. Skutočne neviem, kde, v akom priestore narazím na ženy aj zaujímavé aj primerané vzdelané a rozhľadené, ktoré dokážu pochopiť, čo som zažil. Kde ich nájdem?

Ak nie na Slovensku, čo potom Slovinsko? Veď si tam dosť často.

V Slovinsku sú super dievčatá, ale je to súčasne aj super konzervatívna krajina. Dvojice sa dávajú dokopy často už na strednej škole, väčšinou sa aj vezmú a vybavená vec. Slovinsko je navyše najžiarlivejšia krajina na svete!

Nehovor! A kde sa žiarli najmenej?

V Izraeli. Tam naozaj každému záleží na blahu celej spoločnosti ako takej. Takže ak sa dvaja spoznávajú, nežiarlia. Skutočne si dajú čas aby zistili, že sa k sebe hodia, úprimne sa tešia, keď si jeden či druhý nájdu lepšieho partnera.

Napriek tomu si ani tam tú pravú nenašiel?

ondrej7Mám veľmi rád temperamentné ženy, ale aj ten môj kamarát, s ktorým sme boli v Jeruzaleme, mi vždy hovorieval: kradni zďaleka, žeň sa zblízka. Vážim si ho za veľa vecí a mnohé považujem za nesmierne pravdivé. Áno, naozaj mal pravdu v tom, že len žena z rovnakej kultúry ako je moja bude vedieť pochopiť do hĺbky duše.

Takže definitívne si sa zameral na regióny Zemplín, Šariš, Spiš či maximálne Liptov?

Som presvedčený, že na Slovensku sú dobré ženy, vzdelané ženy a aj ženy, ktoré možno zažili trochu exotiky alebo ju majú priamo v krvi. Dajú sa tu nájsť.

Rozhodol si sa však pre dosť netradičnú formu hľadania. Hľadáš programovo, verejne a smrteľne vážne.

Môj „projekt“ nazvaný Chcem sa ženiť trvá už dosť dlho a vedia o ňom všetci moji kamaráti. Stále mi vravia, že to nemám riešiť a už vôbec nie takto. Vraj mám byť pripravený a ono to príde samé. Ale veď ja som pripravený už celé roky. Tak som si jedného dňa po zobudení povedal, že si idem hľadať manželku programovo. Rozprávam sa so ženami, flirtujem s nimi, spoznávam ich s jasným cieľom – nájsť tú pravú pre seriózny vzťah.

Vieš vysvetliť, prečo to prišlo práve teraz?

Ale veď mám 35 rokov, myslím, že som naozaj v optimálnom veku na ženenie. Cítim potrebu po stabilite, cítim, že by som sa rád venoval už aj otcovskej role. A viem, že len kvôli žene som ochotný sa zastabilizovať. Túžim nájsť takú, ktorá by ma priťahovala natoľko, že prestanem lietať po svete. Alebo že aspoň nejaký čas bude ešte aj ona lietať spolu so mnou.

Koho vlastne slovenské ženy chcú?

ondrej14Jedna z univerzálnych rád pri hľadaní „toho pravého“ či „tej pravej“ hovorí, že si jeho či ju máme predstaviť so všetkými telesnými aj duševnými kvalitami, ktoré sa nám páčia…

Ale ja nedokážem svoju predstavivosť zamerať na niekoho, koho nepoznám. Moje požiadavky sú energetické – mala by to byť osoba, ktorá má rovnaký energetický potenciál ako ja, ale s opačným nábojom. Je mi jedno, či to bude blondína alebo tmavovláska, hlavne aby to bola žena, ktorá ma dokáže pritiahnuť svojím čarom a osobnou energiou a bude vedieť použiť môj potenciál. Však ak chcem, môžem pokojne zarobiť ďalší milión, ale musím mať na to dôvod. Sám pre seba ho nemám.

Takýto zámer by bol pre teba dobrou motiváciou?

To bol len príklad. Ale prečo by ma mal ďalší človek motivovať do niečoho, čo už nepovažujem za evolučne potrebné? No ak sa dohodneme v konsenze s partnerkou, že chceme mať vlastný dom s istými parametrami a na ten potrebujeme peniaze, vtedy nastáva aktivita – zámer treba naplniť.

Než sa tak stane, realizujem sa inak, vo svojom svete. Baví ma kreslenie, humorné videá, stand-upy a pokračujem aj v sociálnom experimente, že si naozaj hľadám ženu. O všetkom dávam ľuďom vedieť.

ondrej15

Aj Slovensko má svoje čaro:-)

Experiment mi už priniesol prvé zistenia, napríklad, že väčšina ženatých kamarátov ma od ženby odhovára. Alebo že mnohí iní síce sami hľadajú partnera či partnerku, ale verejne by to nikdy nepriznali. Zvláštne, veď potom okoliu nie je jasné, že majú takú potrebu a túžbu. Vlastne sa za to hanbia a dokonca sa dehonestujúco stavajú k môjmu projektu a označujú ho za zúfalý.

Nenapadlo ti vyskúšať online zoznamky? Práve tam sa vraj mnohým podarilo nájsť partnera na celý život.

Rešpektujem, že niečo také existuje, ale zoznamka je vlastne anonymná, neexistuje v nej osobná referencia. To je systém pokus-omyl, tak nejako som ja sám prišiel na svet, keď ma rodičia splodili nechtiac kdesi na internáte. Mám pocit, že sa to týka celej jednej generácie, ktorá sa tu ocitla ako podľa veršu „raz telo na telo s tou, čo už nestretneš“. Nepredstavujem si začiatok vážneho vzťahu s niekým tak, že sa ráno zobudíme vedľa seba a povieme si, tak čo už s tým? Musíme sa zobrať.

Už v tridsaťpäťke máš za sebou pestrý život, si zložitá osobnosť a nepomáha očividne ani to, že dvere k sebe si otvoril dokorán. Málokto si trúfa vstúpiť.

Ja som v podstate veľmi jednoduchý chlapec. Najradšej chodievam dojiť kozy a kosiť trávu na Zaježovú.

Zas mi naskakuje podobnosť s Forrestom Gumpom.

Akurát že ja som zistil, že aby fungoval môj vzťah so ženou, potrebujem v ňom istú formu štruktúrovanej komunikácie. V minulosti boli úlohy rozdelené – žena robí ženské práce, muž rúbe drevo, stará sa o kone a zarába peniaze. Každý mal vo vzťahu jasne určenú rolu.

ondrej16Dnes je situácia iná, ženy dokážu byť samostatné, samé si vyberajú partnera, vedia zastať všetky role, aj tie, ktoré kedysi patrili výlučne mužom. Dnes ich ako keby nepotrebovali.

Asi viem, kam smeruješ…

K tomu, že sa narušila tradičná štruktúra medzi mužmi a ženami. Takže, ak chcem mať funkčný vzťah, potrebujem tú štruktúru znova nastoliť. A aby som ju nastoliť vedel a aby bola zdravá, učím sa ju, hlavne z judaizmu. V ňom je určené všetko, aj to, kedy si žena priblíži posteľ k mužovi, či kedy ju zas oddiali. Naozaj je všetko jasné. A ak niečo nie je jasné, idú sa partneri poradiť k tretej osobe, k rabínovi.

Takže sa v súčasnosti zaoberám tým, akú štruktúru vlastne používajú slovenské ženy na to, aby identifikovali svojho partnera.

Ešte raz sa vrátim k otázke, ktorá tu už zaznela. Vieš, akú ženu hľadáš?

Takú, ktorá je dostatočne pripravená usmerniť mladého muža, čo doteraz len behal po svete. A je tiež dostatočne atraktívna na to, aby si ho udržala na energetickej báze. Na mňa platia naozaj jednoduché veci, čo keby ma napríklad pozvala na večeru? Ja vždy prídem, ak mi niekto navarí teplú večeru.  Stačí tak málo, aby zistila, aký jednoduchý trik môže použiť – pre jedno teplé jedlo som schopný prísť každý deň!

Verejne sa hlásim k tomu, že hľadám ženu, aj cez Facebook a pod mojím občianskym menom. Každá záujemkyňa tam nájde referencie od mojich priateľov a dokonca aj od bývaliek.

Zareagovali už nejaké?

Áno, hlásia sa a ja hľadám kľúč na to, aby som medzi nimi identifikoval tú pravú. Hľadám našich spoločných známych a pýtam si referencie. Ak mi niekto z nich povie, že to dievča je super a ešte dodá, že nás oboch pozýva na drink, aby sme sa zoznámili, som maximálne spokojný. Tak si to predstavujem, presne tak sa začnú kontakty aktivovať.

Zatiaľ teda žiješ sám?

Žijem s babičkou. Bývala sama na vidieku, ale už sa bála, tak som ju pozval do svojho bytu.

Ona sa stará o tvoje teplé večere?

Varím skôr ja, ale babička sa stará o poriadok.

erik6

Kto počúval slovenskú hudbu už v 90-tych rokoch, musel milovať alebo aspoň registrovať Maduar. O repertoár a aj o rap sa v tejto skupine spolu s bratmi Matyinkovcami staral Erik Aresta, neskôr, po rozpade Maduaru, fungoval v rovnako úspešnej dvojici MC Erik a Barbara. Vlna danceflooru po čase opadla, no Erik v hudbe nepriamo zostal. V roku 1995 sa presťahoval do Prahy, kde žije dodnes a pracuje ako producent a DJ.

A pozor! Napriek tomu, že sa pohybuje v nočných kluboch, kde sa to dobrými ponukami len tak hemží, je bezdetný, nebol zatiaľ ženatý a aktuálne je single. Prečítajte si, ako je to možné. :-)

Tvoje meno je pre mňa symbolom úspechu. Talentovaný chlapec z Rimavskej Soboty sa presadil v tej správnej dobe, tvoril pesničky, ktoré sa stali hitmi, vystupoval pred desaťtisícovým publikom, predal stotisícové náklady platí a rozdal minimálne toľko autogramov. Sníval si v detstve o tom, že chceš raz stáť na pódiu a ľudia si budú spolu s tebou nadšene spievať skladby, ktoré si zložil?

Vôbec nie. Chcel som byť buď kuchárom alebo kozmonautom. Bol som spokojné a šťastné dieťa, ktoré vo voľnom čase chodilo na Ľudovú školu umenia a fúkalo do klarinetu alebo zobcovej flauty. Dokonca mám odpochodovaných aj niekoľko prvomájových sprievodov s dychovým telesom. Inak, najhoršie je, keď sa také teleso zastaví a hráč na klarinet si to nevšimne. To naozaj bolí!

Maduar a dvojica MC Erik a Barbara sa stali symbolom novej slovenskej tanečnej hudby, ktorá dovtedy nemala u nás tradíciu. Tú ste založili práve vy. Prekonali búrlivé roky deväťdesiate tvoje očakávania?

O tom nemusím premýšľať ani sekundu! Veď ja som ešte ani po skončení gymnázia nevedel, čo chcem vlastne robiť a čím chcem byť, takže hudobná, a ešte dokonca úspešná hudobná kariéra mi neprišla na um ani vo sne. Otec vždy trval na tom, že musím mať vzdelanie, a keďže náš kraj je poľnohospodársky, bolo rozhodnutie logické – pokračovať budem na prevádzkovo-ekonomickej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre.

A po jej skončení sa vrátiš do Rimavskej Soboty a budeš sledovať dojivosť kráv, výnosnosť pšenice a spotrebu traktorov?

Ale ja som naozaj nechcel nikam odchádzať. Bol som presvedčený, že budem pracovať pre moje milé malé rodné mesto. :-) Ale zmenilo sa to a môže za to ocino, keď mi raz na Vianoce kúpil obyčajnú gitaru. Hral som na nej pár mesiacov, keď som stretol Laca Duloviča a bratov Matyinkovcov. Práve hľadali gitaristu do svojej kapely. Neviem, kde sa vo mne nabrala tá drzosť, že som im povedal, že veď predsa ja som gitarista!

Vzali ťa?

Vzali, dokonca mi ocino kúpil aj ďalšiu gitaru, elektrickú, nádhernú červenú s perleťovými snímačmi, Jolana Tornádo. Začali sme hrať ako živá kapela, ale pochopil som veľmi skoro, že nám to nejde. Už vtedy som začínal s DJingom a celkom sa mi darilo, tak som odišiel z Maduaru. Lenže chalani dokúpili computer a syntetizér a vymenili ich za gitary. To ma prilákalo späť. :-)

Dobrý počítač bol v tom čase základným „hudobným nástrojom“. Ale skupine Maduar sa začalo dariť, až keď do nej prišla Barbara Haščáková.

Ešte bez nej sme sa pokúšali robiť takzvaný dancefloor, no stále som prízvukoval, že bez speváčky to nie je ono. Veď tak to vtedy v tanečnej hudbe fungovalo – v každej dobrej pesničke rapper rapuje a speváčka spieva. V roku 1994 nám v Slovenskom rozhlase v Košiciach predstavila pani Uršula Sabadošová vtedy 14-ročnú Barbaru a my sme sa ju rozhodli vyskúšať. Už vtedy existovala skladba Anjel, len som ju prepísal z mužského rodu do ženského, Barbara naspievala ešte Do It a I Feel Good, a keď sme si nahrávku púšťali, mal som husiu kožu! Bolo rozhodnuté. Berieme ju do kapely! Akurát sme ešte museli ísť na pytačky. :-)

erik4

Dievča bolo ešte pod zákonom a jej rodičia asi neboli nadšení pri predstave, že bude s partičkou akýchsi strapatých muzikantov chodiť po svete.

Práve preto šiel s nami ju „vypýtať“ môj otec, aby bol s nami naozaj ozajstný dospelý. Ocino s nami na všetky akcie chodieval a mal v popise práce dohliadať aj na Barbaru.

Maduaru sa začalo nesmierne dariť. Začali ste z rádií vytláčať oldschoolové rockové kapely ako Tublatanka, Elán, Team alebo Metalindu. Hrali ste čosi, čo bolo dovtedy na Slovensku nevídané – tanečnú „počítačovú“ hudbu, ba dokonca v angličtine. Ale aj tak vám nebolo všetko jedno. Legenda hovorí, že v tvojej rodine sa hitparáda Top Fun počúvala každú sobotu pri zapálenej sviečke a s tichou modlitbou, aby bol Maduar čo najvyššie. Vieš to potvrdiť?

S určitosťou môžem povedať, že to nebolo u nás doma, lebo my sme ateistická rodina. :-) Takže u nás sa „len“ poctivo a pravidelne počúvalo. Ale mám pocit, že starká niečo podobné spomenula. Celá rodina však naozaj zbierala všetky články o Maduare, čo vychádzali v časopisoch. Je toho niekoľko šanonov! Moji rodičia sa nedávno presťahovali z Rimavskej Soboty do Prostějova, lebo tam býva moja sestra s rodinou a chceli jej byť nablízku. Sú tak tiež bližšie ku mne. Veľa vecí sťahovačku neprežilo, ale tie šanony a škatule áno. Sú v nich staré Brava, Pop Life, Top Dívky, Kamarát aj Maxi Super, ceny, ktoré sme vtedy dostávali a množstvo klasických VHS videokaziet. Bolo by dobré ich obsah skopírovať skôr, než videokazeta úplne zomrie. Sú na nich unikátne veci.

V porovnaní s rockermi som bol svätec

Veľa muzikantov tvrdí, že stáť na pódiu a vnímať obdiv fanúšikov je skvelá vec, no ešte onakvejšie zážitky prichádzajú po koncerte v šatni. Že sa do nich tlačia obdivovateľky, treba ich odháňať alebo aj nie a naplno si to užívať. Aj ty si si mohol vyberať, s kým budeš žúrovať, chodiť alebo priamo spať?

Nebolo by vôbec ťažké tvrdiť, že presne tak to bolo, ale ja som tak naozaj nefungoval. Alebo to možno bolo práve tým, že s nami na všetky akcie chodieval môj otec. :-) Naozaj som nikdy nebol nejaký búrlivák, aj na výške som bol celkom pokojný, mal som tuším dva relatívne vážne vzťahy, takže žiadne naháňanie spolužiačok po internáte sa nekonalo. Ak to porovnám s tým, čo počúvam od kamarátov, bol som svätec. :-) Však to býva najdivokejšie obdobie života!

Dobrá si ty partia s týmito životnými postojmi! Uvažoval si už vtedy, v časoch najväčšej hystérie okolo Maduaru, že raz sa to skončí a ty sa usadíš, oženíš a budeš mať deti?

Ale ja som neplánoval čakať, kedy to prehrmí a že potom sa uvidí. Odvždy som mal takú predstavu o mojom živote. Už ako teenager som všetky svoje prvé vzťahy bral veľmi vážne, dokázal som sa fatálne zaľúbiť a namotať. A potom dlho smútiť, keď to nevyšlo. Sám seba som v blízkej budúcnosti vždy videl ako človeka, ktorý od istého veku bude mať rodinu. Podľa mojich vtedajších romantických predstáv, ak je láska ozajstná, naozaj stačí jedna izba, jednoduchá posteľ a čierno-biely televízor. Vlastne tomu verím dodnes, aj keď som už v mnohých smeroch trochu racionálnejší. :-)

erik1

Dlho to k happyendu s krásnou svadbou a láskou do konca života aj smerovalo. Päť rokov trval tvoj prvý vzťah v Prahe a bolo to veľmi vážne. Čo sa pokazilo?

Dodnes neviem presne odpovedať na túto otázku. Myslím, že jeden dôvod bol asi ten, že sme boli veľmi mladí, ja som mal 24 rokov a slečna len 20. A hovorí sa (tuším to povedal aj doktor Radim Uzel alebo Miroslav Plzák), že ak do piatich rokov nepríde manželstvo a deti, je to už „prechodený vzťah“.

S odstupom času si myslím, že som bol hlavne nezrelý. Keď som mal 25, naivne som si myslel, že už som dospelý, potom v tridsiatke som zistil, že ani náhodou nie. Prvý krát som si to o sebe dovolil tvrdiť tak okolo tridsaťpäťky. A tým nemyslím, že som nejaký pribrzdený! Určitá moja stránka však dospievala veľmi pomaly.

Stáva sa, že sa ľuďom rozpadnú aj vzťahy, ktoré vyzerajú veľmi perspektívne. Ale nič to, veď ty máš jednu obrovskú výhodu – ako DJ si neustále v kontakte s ľuďmi. Dokonca práve na diskotékach sa známosti vytvárajú veľmi rýchlo, aj keď niekedy len na krátky okamih. Nehovor mi, že ty – slušný chlapec so slušnej rodiny – si o niečo také ešte nezavadil!

Vidím to každý večer, keď som za djskym pultom. Priznám sa, že som doteraz neprišiel na to, či a ako veľmi moja práca bráni normálnemu vzťahu. A premýšľam nad tým naozaj často. Je neodškriepiteľné, že moja profesia pôsobí príťažlivo hlavne na mladé slečny, ale ja mám už 43 rokov. Naozaj bude dobré, ak bude okolo mňa čvirikať nejaká dvadsaťtrojka? Nie, to nechcem. Nechcem jej vysvetľovať, o čom je vlastne život. Komunikácia vo vzťahu s niekým, kto je o generáciu mladší, je veľmi problematická. A úplne katastrofálne do toho zasahujú sociálne siete. Tí ľudia vedia chatovať na webe, ale keď sme sa mali stretnúť osobne a vážne porozprávať, nastal problém.

erik8  To sa ti stalo?

Niekoľkokrát. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že ak si s nejakou mladou babou píšem, je normálnejšia ako pri osobnom kontakte.

Hm, tak ako z toho von? Chodievajú na diskotéky vôbec ženy staršie ako 35 rokov?

Občas, ale šanca, že ju zaujmem, je malá. Ak taká žena príde na diskotéku, navyše sama, býva to väčšinou nejaká stratená existencia na love. Od takej rýchlo preč! Alebo sa tam dostala náhodou, napríklad prišla na firemný večierok alebo oslavu narodenín. Tam je to naopak. Takej žene musia pri mne zablikať všetky výstražné znamenia a gigantické výkričníky. Ja síce o sebe viem, že som slušný, seriózny, zodpovedný aj celkom rozumný, no ona to vyhodnotí úplne inak – 43-ročný, dídžej, bez detí a bez záväzkov?!? Zákonite si podľa mňa povie, že je na tom niečo podozrivé. Môže mi vôbec za tú chvíľku uveriť, že som normálny chlap, ktorého práca za mixpultom jednoducho baví, a nie vygumovaný dídžej, ktorý sa rád necháva obletovať mladými babami? Naozaj som vážne premýšľal nad tým, že by som bol možno menej podozrivý, ak by som bol rozvedený a mal aspoň jedno dieťa. :-)

Keď všetko pokazí „hľadací mód“

Neverím! Však dnes je toľko slobodných, samostatných, múdrych žien po tridsiatke, ktoré nevedia nájsť sebe primeraného partnera. Pre také si výhra v lotérii, nie? Ako dlho si single?

Nie som celý čas vyslovene sám, čas od času prebehne nejaký pokus o zoznámenie, ale nedarí sa mi zamilovať. Obyčajne sa to po pár týždňoch, maximálne pár mesiacoch skončí. Posledný „skutočný“ vzťah, keď sme spolu chodievali na dovolenku a navštevovať rodičov, som mal pred šiestimi rokmi. Odvtedy sa mi akosi nedarí. Ale možno aj preto, že sa snažím držať troch zásad. Po prvé – mala by mať 27 rokov alebo viac, po druhé – nemala by byť z mojej branže a po tretie – do troch rokov by som rád mal dieťa. Ale od dieťaťa som postupne upustil, aby som potenciálne partnerky nevystrašil. :-)

Čože? Veď to býva skôr naopak. Žena chce muža čo najskôr uhnať k dieťaťu!

Po tridsiatke už možno áno, ale keď stretnem nejakú mladšiu, ktorá bude až príliš sústredená na kariéru, určite nechcem čakať na dieťa ďalších šesť rokov.

No je pravda, že pri poslednom vzťahu som porušil svoje pravidlá, lebo slečna mala 21 rokov a ešte aj bola z práce, kde som robil. Hodnú chvíľu som s tým vnútorne bojoval vedomý si všetkých rizík. Ale zamiloval som sa a to sa mi stane raz za päť či šesť rokov. Trochu dlhé rozostupy na priemerný ľudský život, však?

Ale nie vždy som čakal tak dlho – po tom intenzívnom päťročnom vzťahu som mal ďalší silný vzťah relatívne skoro, no bol som ešte zmätený ako lesná včela a pokazil som ho. Dal som tej slečne riadne zabrať, to pripúšťam a trvalo to skoro dva roky. Mne sa v hlave jednoducho nevypol hľadací mód.

erik9To v nej máš čo za čudo nainštalované?

Neviem, či je to tým, že som narodený v znamení Panny. Tá slečna spĺňala moje túžby a očakávania na 95 %, ale pretože som blbá Panna, hľadal som takú, čo by bola stopercentná. Drvivá väčšina ľudí by ďakovala bohu za 95 % a boli by šťastní. Ale ja nie. Dosť sa na seba za túto svoju vlastnosť hnevám, ale to, čo sa stalo, sa už nedá napraviť.

Bol som si vedomý toho, že moja priateľka je úžasná, ale kedykoľvek prešla okolo nejaká iná, porovnával som ich. Nebola by táto predsa len lepšia?? A bohužiaľ to nebolo nezáväzné, ako keď sa chlap len tak z pasie obzrie za sukňou, bolo to vážne a premyslené porovnávanie.

Sám na seba som sa pre to hneval, ale nedokázal som si to zakázať. Napokon to nevydržala ona, keďže sa to nedalo nevšimnúť. Kládla mi otázky a ja som jej s mojou blbou pravdovravnosťou povedal, čo sa mi motá v hlave. A čo sa asi tak môže stať, ak žene povieš – akokoľvek diplomaticky zaobalene – že si nedokážeš v hlave zakázať úvahy typu a čo keď na mňa niekde čaká niečo ešte lepšie?

Bez mihnutia uvoľním priestor v skrini

Takže žiješ sám? Vieš sa sám aj o všetko, čo súvisí s domácnosťou, postarať?

Jasné, akurát s prachom nie som kamarát. Hoci niekto by mohol za kamarátstvo označiť práve to, že mu dovolím so mnou bývať. Podobne špecifický vzťah mám aj k vysávaniu. Tvrdím, že stačí počkať, až sa z prachu vytvoria chuchvalce a keď už utekajú pred tebou, stačí sa len zohnúť a pozbierať ich. :-) Ups, obávam sa, že po tejto informácií už naozaj nezbalím žiadnu!

Ty si však perfekcionalista. To sú tí, čo vytláčajú zubnú pastu zásadne od konca, neznášajú pomiešané lyžičky a vidličky v šuplíku, papier na toalete sa musí vždy odvíjať spredu a uteráky musia byť vzorne poskladané a uložené v pravých uhloch. Aj tvoj byt by mal vyzerať tip-top.

Všetkého toho sa držím, ale občas sa mi nahromadí riad v dreze alebo na stoličkách a operadlách povyzliekané veci za posledné štyri týždne.

erik7Nakupuješ sám? Varíš? Vieš napríklad čo je to aviváž?

Samozrejme. Aj aviváž poznám. Dáva sa v pračke do prepážky vedľa pracieho gélu a je na to, aby bola bielizeň mäkšia a aby voňala. Čo však dodnes nepochopili moje uteráky! :-) Voňajú mi najmä džínsy a pri tých to, pravdupovediac, veľmi nepotrebujem. :-)

Umývaš aj okná, keď treba?

K tomu som sa doteraz nikdy nedostal. V poslednom byte som rok a pol a okná boli za tú dobu umyté len raz. A aj o to sa postarala jedna slečna.

???

Nezavolal som ju kvôli tomu. :-) Urobila to dobrovoľne. Predsa jej to nezakážem. Ale mám na tie okná logické vysvetlenie – veď ja ich prakticky nevidím. V noci pracujem a cez deň spím. Dokonca v zime, keď vstávam o štvrtej poobede, nemá už ani zmysel rozťahovať závesy, lebo je už znova tma.

A asi doma ani často nebývaš.

Ale áno. Som doma často a ešte aj rád.

Pre mnohých ľudí je najťažším testom psychickej odolnosti vydržať sám so sebou. A paradoxne, väčšinou v ňom neuspejú. Na to, aby sa cítili dobre, potrebujú niekoho iného. Ty vieš byť sám?

Viem a viem tiež, že je to veľmi dôležité. Ja si to dokonca užívam, aj keď kamaráti mi vravia, že som sa už dostal tak ďaleko, že som vyberavý a len tak si k sebe niekoho nepustím. Ja však tvrdím, že s tým vôbec nemám problém. Keď bude priateľka, bez mihnutia oka jej urobím miesto v skrini a nebude mi ani trochu prekážať, ak si bude chcieť obývačku či kuchyňu zariadiť inak. Nech sa páči. Ale kým nie je, tak byť sám a vedieť si to ešte aj vychutnávať je logickejšie a zmysluplnejšie ako byť sám a ľutovať sa. Od kamarátok okolo tridsaťpäťky, ktoré sú bez vzťahu, zas počúvam, že si už nevedia predstaviť, ako im po byte behá chlap a rozhadzuje svoje trenírky. Proti takémuto postoju dôrazne protestujem, to je veľmi zlé nastavenie.

Ešte horšie je, ak dlhodobú samotu človek vyhodnotí ako vlastnú vinu a začne sa ľutovať.

Aj proti tomu dôrazne protestujem a držím sa zásady, že život je krásny, na ľútosť nie je dôvod a všetko sa nám deje z nejakých príčin. Už som na to počul názory, že je to len taká pseudobudhistická barlička, ale ja odmietam pseudo a odmietam aj barličku. Proti budhizmu nič nemám, aj keď ho nepoznám, ale zdá sa, že je jedným z mála nekonfliktných náboženstiev. Ja jednoducho verím, že veci sa dejú tak, ako sa majú diať a všetko, čo sa stane, má svoj dôvod. Ak naň neprídem hneď, prídem naň neskôr.

erik3Bolo obdobie, keď som sa aj ja ľutoval a kládol som si otázky, prečo ten a ten kamarát má priateľku, pritom je na ňu zlý a podvádza ju, no napriek tomu sú stále spolu a ja, čo by som ženu na rukách nosil, vzťah nemám? To ale nie je dobrý uhol pohľadu. Každý máme svoj osud. Ak príde osoba, ktorá do toho môjho zapadne, tak to spoznám. S čím mimochodom súvisí aj to, že nemám problém sa zoznamovať. Pritom bolo obdobie, keď som si vravel, že to nemá zmysel, lebo veď je predsa jasné, ako to dopadne. To je tiež kolosálna blbosť.

Na dovolenky chodievam len s priateľkami

Napadlo ti niekedy vyskúšať zoznamku?

Nevyskúšal som ju, ale nemať tak „prefláknutý“ ksicht, pokojne by som nejakú asi aj skúsil. Zoznamky určite nepovažujem za prejav neschopnosti osloviť niekoho naživo alebo za posledný zúfalý pokus ako sa zoznámiť. Naopak verím tomu, že mnohých ľudí hlavne nad 30 rokov už nebaví chodiť do podnikov, alebo ani nechcú oslovovať kategóriu tých, čo do podnikov chodia.

Ja to mám inak – ako dídžej sa pracovne najčastejšie pohybujem práve v tomto prostredí, takže tam by som mal logicky najviac príležitostí na zoznámenie. Ale aby som bol úprimný, keď sa na to spoza pultu pozerám, a ešte aj v triezvom stave, som presvedčený, že tam matku mojich detí nenájdem. Ale ešte som nevyhľadal prostredie, kde sa vraj odporúča v takom prípade rozhodiť siete – v knižniciach, na výstavách alebo v divadle. :-)

A čo takto v električke?

Nie som až taký hrdina. V podstate som dokonca trémista, čo mi nikto neverí. Hovoria mi, však sa pozri na seba, si taký suverénny, si DJ, si taký veselý šašo. Áno, som zábavný a duchaplný ak som so sympatickou ženou, o ktorú nemám osobný záujem. V momente, ak mi na nej začne záležať, zneistiem, začnem sa červenať a niekto mi do úst vloží koktátko. Cítim sa ako v zlom filme, keď potom hlavný hrdina zájde za roh a búcha si hlavu o stenu, ako sa znemožnil. Emócie mi jednoducho zviažu ruky a som nervózny.

erik2Čo ak chceš veľkomesto, nočný život a pohľad na tancujúcich ľudí vymeniť za oddych pri mori? Chodievaš sám aj na dovolenky?

Na dovolenky chodievam len s priateľkami. Teda nie so všetkými naraz, myslím s tou jednou aktuálnou, keď je. :-) Takže v priemere raz za sedem rokov. :-) Naozaj ma neláka predstava, že pôjdem s kamarátom a večer budeme spolu popíjať mojito a pozerať na západ slnka. Asi by som bol dosť smutný z toho, že vedľa mňa nie je nejaká sympatická žena, ale chlap! Ale mám aj kamarátov, ktorí sami chodievajú napríklad do kina alebo na drink, ja však ani to nerobievam.

A čo robíš, keď nie si v klube a máš voľný večer?

Som magor do seriálov. Zaborím sa do sedačky pred televízorom a pustím si Teóriu veľkého tresku alebo CSI Miami s Horatiom a som v siedmom nebi. :-)

 

Olga_s kameramanom FOTO Leginsky

Moderátorka televíznych relácií o automobiloch aj o varení, hovorkyňa Ligy za duševné zdravie aj mama dvoch prakticky dospelých synov a – čerstvá singlistka. Pre zásadnú zmenu života sa rozhodla po 25-ročnom manželstve a má dosť odvahy začínať odznova. Sama. Zatiaľ. :-)

Práve si zvyká na novú situáciu. Nie, nebojí sa, že ju nezvládne, že si s niečím neporadí, nemá ani strach zo samoty. Vie čo robí a aj prečo to robí. Prečítajte si inšpiratívny rozhovor s Oľgou Valentovou, ktorá práve začína spoznávať svet singlov. :-)

Musím začať celkom priamočiaro. Prečo si sa po dvadsaťpäťročnom manželstve rozviedla? Vtedy by snáď už partneri mali vedieť o sebe naozaj všetko, zvládli zrejme nejednu krízu a poznajú všetky nuansy svojich dobrých či zlých vlastností.

Na túto otázku naozaj často odpovedám kamarátom a známym a z mojej odpovede sú mnohí prekvapení. Vyzerá to tak, že ak muž ženu nebije, nemá zástupy frajeriek alebo nie je alkoholik (a možno by sme našli ešte pár podobne dramatických zápletiek), na rozvod nie je dôvod. Ja si však myslím, že ľudia sa rozchádzajú či rozvádzajú hlavne vtedy, keď sa prestanú mať radi, to je podľa mňa dostatočne dramatické. Veď ak je žena neverná alebo muž ženu tlčie, je to už len dôsledok toho, že sa nemajú radi. Pár, ktorý sa ľúbi, sa nebije a navzájom nepodvádza. Ja som práve preto dospela k rozhodnutiu, že byť sama je lepšie a poctivejšie ako zostať vo vzťahu bez lásky.

Ale aj tak musel prísť „kritický“ deň D, keď si vedela problém pomenovať.

Docvaklo mi, keď svokra na čosi zareagovala: ale také veci sa predsa vyriešia, keď sa dvaja ľudia majú radi. Áno, presne tak to je! No ak sa radi nemajú, nedokážu si poradiť ani s triviálnymi starosťami. Myslím si, že veľa párov zostáva žiť v manželstve NAPRIEK TOMU, že sa nemajú radi. Dôvody si nájdu rôzne – deti, auto, chatu… Navzájom si ubližujú, no rozvod ako dobré riešenie odmietajú.

Aj ty máš predsa dvoch synov a za 25 rokov ste snáď spolu s manželom tiež nejaké majetky nahonobili. :-)

My sme sa dohodli, že sa síce rozídeme, ale pokúsime sa byť stále dobrými rodičmi našich detí. Jeden syn už skončil vysokú školu, druhý študuje na strednej v zahraničí. Ak by bol doma, asi by celý proces rozvodu bol pre mňa oveľa boľavejší. Dokonca si trochu myslím, že školu v cudzine si vydupal práve preto, aby mohol odísť z prostredia, kde sa už len kričalo. Mal vtedy 14 – 15 rokov a viem, že mu to veľmi ubližovalo. Takže vlastne ušiel a my sme sa mohli rozviesť. Posledné roky v manželstve som bola len kvôli nemu, to priznávam.

Bolo pre teba argumentom pri zvažovaní, či ukončiť manželstvo, aj to známe čo povedia ľudia?

Od malička je mi jedno, čo na moje rozhodnutia povedia iní. Ale stala som sa televíznou moderátorkou, musela som to začať trochu brať do úvahy. Som totiž z veľkej miery závislá od toho, či sa divákom páčim alebo nie a neuveríš, čo všetko pri tom hrá rolu.

Keď bol môj syn ešte dieťa, vyjadril sa v jednej televíznej relácii  (detským spôsobom) k akejsi aktuálnej politickej téme. Prišiel mi vtedy list od rozhorčenej diváčky, ako ho to vychovávam, keď sa stará do politiky. :-) Bolo to skôr úsmevné, ale naozaj nechcem, aby sa moje deti niekedy dočítali v novinách niečo dehonestujúce o svojej mame. Preto ani nevyvádzam na žúroch. :-)

Rozvod je ešte bolestivejší a osobnejší. Keď si sa definitívne rozhodla, že je pre teba najlepším riešením, nemala si obavy, či to tak budú vnímať aj tvoji najbližší?

Trápilo by ma, ak by si mysleli, že som sa rozviedla len z nejakej rozmaznanosti. Viem, že mnohé páry žijú oveľa horšie, spravila som si vlastný prieskum. Až mi bolo do plaču, keď som zistila, ako neuveriteľné klišé žijeme. Partneri sa sťažujú, že deti neposlúchajú, neštudujú dostatočne úžasne, nechce sa im upratovať, zato popíjajú či fajčia, potom začnú zisťovať koho je to vina a navzájom sa obviňovať.

Neuveríš v koľkých rodinách je kľúčovou témou rozhovorov triedenie ponožiek! Aj inteligentní muži, o ktorých mám naozaj vysokú mienku, sa doma pravidelne hádajú so ženou, kto bude triediť ponožky a ako má to triedenie vyzerať.

Mnohí priatelia sa mi snažili radiť, čo a ako mám spraviť. S tým mužom však žijem ja, nie oni. Ja musím najlepšie vedieť, či s ním chcem byť alebo nie.

To je prvá časť rozhodovacieho procesu, obzvlášť po takom dlhom vzťahu. V jeho druhej časti si človek musí položiť ďalšiu zásadnú otázku – či zvládne žiť sám.

Veru, pýta sa to sám seba, bojí sa a myslí si, že to nezvládne. Ja nie som revolučný typ, čo mení veci „prevratom“. Som skôr evolučná, k zmenám sa prepracovávam postupne, do rozhodnutia musím dozrieť a to chce svoj čas. Preto bolo posledných päť rokov môjho manželstva zlých a po celý čas som analyzovala, na čo ja vlastne muža potrebujem. Dlhodobým pozorovaním som zistila, že vlastne celý chod domácnosti zabezpečujem ja a tých pár vecí, ktoré skutočne robil a na ktoré nie som dosť zručná, mi spraví inštalatér alebo elektrikár.

Takže analýza ukázala…

Áno, presne tak! Naozaj nechcem urobiť tú istú chybu ako napríklad moji rodičia, ktorí sa dvadsať rokov hádali, nemali sa radi, no napriek tomu sa nerozviedli. Veď čo je to za život? Ja viem, generácia našich rodičov sa nerozvádzala, nech sa dialo čokoľvek. Moja mama sa napriek tomu o rozvod pokúsila asi päťkrát, otec sa vždy rozplakal, kľakol si pred ňu na kolená a poprosil ju o odpustenie. O dva týždne bolo všetko po starom. Toto si ja neprosím.

Ty si to dotiahla do konca s vedomím si výhod aj rizík takého kroku. Ako sa ti znáša znovunadobudnutá voľnosť?

Oficiálne som rozvedená od októbra 2013, no úplne sama v byte som len od januára tohto roka. Zatiaľ sa teším, že sú všetci preč a celý byť mám len pre seba, no tipujem, že ten stav dlho nevydrží. :-)

Takže si v dobrom rozpoložení, že konečne sa problém vyriešil a teba čakajú už len krajšie zajtrajšky?

Presne tak! Míňam menej peňazí, lebo zrazu mi všetkého stačí málo, a všade mám poriadok. :-)

Ale občas mi hrdlo zviera od smútku, že v tom našom veľkom byte, kde kedysi žili štyria ľudia a bolo rušno, som zrazu celkom sama. Chlapci mali každý svoju izbu, z jednej hučala hudba, z druhej počítačová hra, bola som zvyknutá na domácnosť s tromi chlapmi – mohla som spraviť akýkoľvek poriadok, do večera bol vždy bordel. Tak to fungovalo dvadsať rokov. Teraz všetko stíchlo. Naozaj som sa tešila, že keď upracem, tak poriadok konečne aj zostane. :-) Už som všetko vyčistila a oprala všetko čo sa dalo.

No dobre, ale raz bude všetko umyté, opraté a vyglancované. Nebojíš sa, čo potom s voľným časom?

S tým nemám problém, som hyperkatívny workoholik. :-) Pracujem pre televíziu, Ligu za duševné zdravie, prispievam do mnohých iných médií, rada chodím do kina, divadla a na koncerty. Ešte by som chcela začať chodiť na angličtinu, no obávam sa, že sa mi do rozvrhu už nevmestí.

Si single len pár týždňov. Zaskočilo ťa už niečo s čím si si nevedela poradiť?

Všetko zlé je aj na niečo dobré, takže vlastne môj nepraktický bývalý manžel ma na túto situáciu pripravil. Veď vždy som všetko riešila a vybavovala ja, nie sú situácie, v ktorých by som si nevedela rady.

Tuším nie si ten typ, ktorý sa uzavrie do seba a bude donekonečna analyzovať, kde sa stala chyba. :-)

Neblázni. Je toľko vecí, na ktoré sa teším. Napríklad som za posledných dvadsať rokov nestíhala čítať knihy. Teraz, pri tom veľkom upratovaní, nachádzam aj také, ktoré nikdy nikto ani neotvoril, čo je veľká škoda. Ďalšie si požičiavam od kamošiek. Samozrejme mi býva smutno a určite nechcem navždy zostať sama.

A vieš byť sama so sebou?

Byť sama a ešte aj mať pocit, že tak je to dobre, je veľmi dôležité. Áno, aj pre duševné zdravie, viem, čo hovorím. :-)

Keď som ešte bola vo vzťahu, v hádkach padali aj vety radšej budem sama, ako s tebou, no samozrejme by som chcela byť s niekým, kto by so mnou zostarol. Ako hovoria Česi, ve dvou se to lépe táhhe.

Verím však, že aj môj bývalý manžel si nájde ženu, ktorá bude pre neho natoľko inšpirujúca, že bude ochotný pre ňu niečo spraviť. Veď ľudia sa často len zacyklia v nevyhovujúcom vzťahu a nevedia byť šťastní. S novým partnerom šťastie znova nájdu. Preto tajne dúfam, že môj ex bude s inou ženou a budú šťastní a ja tiež budem inšpirovať iného muža a on bude inšpirovať mňa.

No moment, ale všetko sa to musí začať balením.Vieš ty vôbec ešte baliť chlapov? :-)

Veru neviem! Čo je dosť šialené, lebo v manželstve sa vlastne učíš nebaliť. Mne to aj dosť dlho trvalo, manžel mi často vytýkal, že som koketa a na každého sa usmievam. Potrebovala som 25 rokov na to, aby som sa naučila neusmievať, chcela som mu vyhovieť. Určite mám ešte oveľa viac podobných hlúpych návykov, partner nás vždy ovplyvňuje, či už v dobrom alebo zlom.

Nuž, si v celkom novej životnej situácii. Ako chceš začať?

Dokonca aj psychológ mi ešte počas manželstva vravel, že som zrelá na tajného milenca. :-) Vraj by to bol dobrý lakmusový papierik a mne by sa napríklad vyjasnilo, že môj manžel je oproti „priemeru“ vlastne dosť dobrý. Veď ak sme stále s jedným človekom, nemáme ako porovnávať, čo ešte dobré je a čo už nie. Takže možno budem mať v najbližších desiatich rokoch desiatich frajerov a jeden bude horší ako druhý! :-)

Naozaj som zabudla flirtovať a baliť, po tom všetkom mám pocit, že ma nikto nemá rád a nikomu sa nepáčim, čo je dosť hrozné. Aspoňže kamarátky ma presviedčajú, že vyzerám celkom dobre. :-) Veď sa aj snažím – maľujem sa, vlasy si farbím a dokonca chcem schudnúť!

Humor a odvaha začínať odznova je najlepšia výbava do života.

Mám rada zmeny, takže aj na tie, ktoré sú predo mnou, som pripravená. Možno práve preto ma stereotyp v manželstve ubíjal, chýbala mu akákoľvek výzva – deti odrástli, byt, na ktorý sme sa tešili a dlho ho zariaďovali, bol hotový, pred nami je ešte tridsať rokov života, tak čo s nimi? Iskry, z ktorých sa rozdúchava oheň, sa stratili.

Čakajú ma ďalšie zmeny. Byt musíme predať, pre mňa je príliš veľký. Boli sa na neho pozrieť dvaja architekti, brat a sestra. Veľmi sa im páčil, vraj sa s ním vyhrajú ako sa na architektov patrí. Trochu som im ten entuziazmus závidela. Veď presne tak som to chcela aj ja. Aby sme mali spoločné veľké ihrisko, kde nám to hranie bude prinášať vzájomnú radosť. Lenže hráči už nie sú…

 

 

 

janka20

Herečka, ktorej talent využívajú tvorcovia filmov a seriálov na Slovensku aj v Čechách, speváčka, ktorá zvládne operu aj Edith Piaf, hyperkatívne žieňa, ktoré okrem toho všetkého ešte jazdí na koni, hrá golf, pláva, lozí po skalách, cestuje po svete…

Predpokladám, že Janka robila už stovky rozhovorov, no tento bol možno celkom prvý o jej živote „singlistu“. Navyše si ho nadštandardne skomplikovala, keď sa rozhodla byť slobodnou mamou. Začiatkom deväťdesiatych rokov ešte vedela dať spoločnosť takým ženám riadne pocítiť, že sa vymykajú tomu, čo „sa patrí“. Dnes má Jankina dcéra Sarah 22 rokov, od osemnástky žije a študuje v zahraničí, Janka stále cestuje za hereckou prácou medzi Slovenskom a Čechmi a stále šéfuje „jednoosobovej domácnosti“. Teda, aj spolu s kocúrom.

Dovolím si tvrdiť, že to bola riadna odvaha rozhodnúť sa pred dvadsiatimi rokmi mať dieťa a nemať partnera. Neuvažovala si vôbec nad alternatívou naplniť spoločenské konvencie a otca svojho dieťaťa si vziať?

Rozišla som sa s ním ešte skôr, než Sarah prišla na svet. Nevedela som si vôbec predstaviť, že by som s ním mohla žiť a existovať. Naozaj nedokážem voliť to známe „menšie zlo“ a ak som presvedčená, že mi niečo nevyhovuje, nebudem tak žiť len preto, že to spoločnosť očakáva.

Jedna vec je rozhodnúť sa pre nie práve konvenčný postup, druhá vec zvládnuť ho. Bola si ako slobodná mama na všetko pripravená?

Určite nie. Mladý človek nemôže byť na všetko pripravený, ja som však bola na všetko odhodlaná. To je veľký rozdiel v uhle pohľadu. Samozrejme som mala aj krehké obdobia, keď mi to všetko bolo ľúto, keď som zvažovala, či je dobre vychovávať dieťa bez druhého rodiča, no vždy som dospela k záveru, že by som nemohla žiť vo vzťahu, ktorý mi nevyhovuje.

Hovoríme o období krátko po revolúcii v 89-tom, keď byť dobrovoľne slobodnou matkou chcelo riadnu odvahu. Neodhovárali ťa od toho?

Ale samozrejme! Vyžrala som si všetky moje slobodomyseľné výtrty. :-) No naozaj nikdy som nevedela žiť v čudných vzťahoch. Ak som bola zaľúbená, tak vždy na život a na smrť, ak to také nebolo, nechýbalo mi to. Preto som sa nebála, že zostanem sama, to vôbec nie. Mala som neuveriteľne veľa práce, a keď prišla Sarah na svet, tak mi už vonkoncom nič nechýbalo. Mala som okolo seba dosť ľudí a pozornosti na to, aby som netrpela nedostatkom spoločnosti.

Hlavne som sa však pre rolu samej mamy s dcérkou dobrovoľne rozhodla, a ak sa raz človek rozhodne, má dôsledky znášať so všetkým, čo prinášajú – aj s tým radostným, no aj s tým boľavým. Určite som sa nechcela vydávať len preto, aby som bola vydatá a do roka sa rozvádzala.

Samozrejme, že pre mňa bolo všetko nové a často som bývala na smrť unavená. Veď nikdy predtým som matka nebola. :-)

Matkou si sa stala, herečkou si už bola. Sú tieto dve „profesie“ vôbec kombinovateľné?

Naozaj som vždy mala veľa práce, a tak sa mi stalo, že som ešte v ôsmom mesiaci mala premiéru a tri mesiace po pôrode som už spolu so Sarah bola v divadle. Vyrástla na filmovačkách, bola ku mne prirastená, mala som ju všade so sebou ako batôžtek, až pokiaľ nešla do školy.

Kto ti pomáhal, keď si pomoc potrebovala?

Samozrejme moja mama. Na pľaci alebo v divadle zas hocikto, kto mal voľné ruky a nebol práve na scéne. :-) Sarah bola milé dieťa, prenádherne sa smiala a na koho sa uculila, ten bol jej. Nemusela som nikoho zapriahať, ona si zapriahla svojich ľudí sama.

Prišiel však určite vek, keď sa začala pýtať, prečo ste len dve ženy v domácnosti.  Ako si to vyriešila?

Nerobila som okolo toho dusno, povedala som jej, že každý sme mali inú predstavu o svojej ceste životom, ako aj bola pravda. Pravda je aj to, že Sarin otec bol nesmierne urazený, keď som nebola ochotná zdieľať s ním spoločný život a rozjasnilo sa mu až po desiatich rokoch. Vtedy zavolal, či sa môže stretnúť so svojou dcérou. Pochopiteľne som súhlasila, veď je to jeho dieťa.

Súhlasila aj Sarah? Ako to dopadlo?

Nedá sa povedať, že by zahorela dcérskou láskou. Aj v takom veku si vie dieťa zhodnotiť, kto má akú rolu v jeho živote, preto sa k nemu v istom období dokonca chovala dosť odmerane. Trochu som jej vtedy prehovorila do duše: však vieš, teší sa na teba a vidí sa v tebe. Ale mala logické protiargumenty: nezbláznim sa z toho, mami, veď on nebol pri mne, keď som bola chorá, keď som vyhrávala alebo prehrávala.

Sarah od malička vyrastala medzi ľuďmi, mojimi priateľmi, v tvorivej a príjemnej atmosfére. U nás sa odvždy schádzali výtvarníci, spisovatelia či politici, naučila sa so situáciami vďačne pracovať vo svoj prospech.

Pomohli ti niekedy intelektuáli s mužskými prácami, ak si potrebovala pripevniť police alebo vymeniť vypínač?

Ale áno, aj keď s väčšinou podobných prác som si vedela poradiť sama. Jasné, že som sa s niekým dohodla, keď som vešala garniže a na väčšie prerábky som si zavolala firmu. Ale naozaj zvládnem skoro všetko sama, viem napríklad narábať aj s vŕtačkou. :-) A vypínač takisto vymením. Keď som ho prvýkrát rozoberala, pozerala som sa čo, kde a ako je zapojené, a potom som sa snažila rovnako postupovať pri jeho skladaní. Nevidím v tom žiaden problém.

Na to, že si umelkyňa, si naozaj veľmi praktická a pragmatická.

Nemám rada, ak niekto tvrdí, že sa čosi nedá. Na mňa taká odpoveď neplatí. Som dokonca taká tvrdohlavá, že ak niečomu nerozumiem, budem tak dlho rozmýšľať ako sa to DÁ, že na to naozaj prídem! Preto pri rozoberaní čohokoľvek myslím na to, aby som to vedela znova ja zložiť. :-) Priznávam, že som však aj netrpezlivá, roztržitá ako väčšina umelcov a aj celkom slušný neurotik. Hlavne, ak mi niečo nejde tak, ako by som chcela. Preto sa cvičím práve pri domácich prácach a hovorím si vždy: Janka moja, to chce trpezlivosť. Tak a teraz znova!

Nuž, ako jediná šéfka v domácnosti nemôžeš zostať v nejakej situácii zaskočená a zrútiť sa. :-)

Naozaj nie, ale našťastie ani nemám tendenciu sa rúcať. Ak sa objaví hocijaký problém, viem, že ho musím riešiť. Okamžite. Lebo ak ho nevyriešim hneď, bude ma stále tlačiť. Preto volám profi ľudí, ak si s niečím neviem rady, ale naposledy som si sama namontovala dokonca aj bidetovú spršku. :-) Síce to chvíľu trvalo, ale funguje perfektne.

Mala si v tom hektickom pracovnom režime spojenom s výchovou dcérky niekedy čas len pre seba? Ako vyzeral tvoj voľný deň?

Takých bolo málo, ale nechýbalo mi to. Bola som predovšetkým mama, to bola moja základná úloha. Vyrastala som medzi mužmi, a tak aj moje koníčky boli na hrane a športy, ktoré ma bavili, tiež. Musel v nich byť adrenalín a dobrodružstvo. Asi preto som Saru už ako päťročnú učila liezť na skalu a nezaoberala som sa tým, či sa jej to páči alebo nie.

Nuž, nemala to so mnou ľahké, ale je v poriadku, čo ma nesmierne teší. :-) Dala som jej všetko, čo som mohla a ona mi to vracia tým, že je ako dvadsaťdvaročná samostatným človekom. Vie, čo chce, a ide za tým. Nie je však žiadna kariéristka, práveže je nesmierne citlivá, jednoducho je moje lepšie ja. A to som na sebe makala naozaj veľa. Ak teda poviem, že Sarah je moje lepšie ja, tak sa mi naozaj podarila! :-)

Mala si počas tvojho single života ctiteľov?

Mraky. Veď som bola veľmi pekná. :-)

Aké mali u teba šancu na úspech?

Keď som mala okolo tridsiatky, jeden známy mi povedal, že bol do mňa roky zamilovaný. Zarazilo ma, že mi to hovoril už v minulom čase a o ničom som nevedela. Veď ja som vo svojom vnútri naozaj krehká žena, ktorá veľmi chce, aby ju niekto chránil.  Dosť ma preto vydesilo, že sa mi to roky bál povedať. Veď predsa nehryziem. Ale keď ty si taká samostatná, inteligentná a úspešná, vravel mi ten mladý muž. A to je zle? Pýtam sa. Naozaj sa pri mne chlap pre to cíti tak ničotne?

Keď má tieto isté vlastnosti muž, sú to jeho plusové body. A keď ich má žena…

Týmto smerom ani nechoďme, to je na celkom inú debatu.

Takže, ako by sa spýtal klasik, ako sa vyvíjal tvoj citový život? :-)

Mala som asi päť takzvane vážnych vzťahov a dlho a bolestivo som sa rozchádzala. Je však možné, že jednoducho nie som typ na párový život. Keď sa totiž zaľúbim, tak fatálne. Potom sa asi správam neadekvátne.

No dobre, tak situáciu otočme. Čo ak niekto zaujme teba?

Tak sa tvárim, že ma vôbec nezaujal. :-) Pravdu povediac, neviem, čo by som vtedy mala urobiť. V tej chvíli som zrazu plachá. Alebo som príliš pyšný a hrdý človek. Možno to bude znieť smiešne, no muža v mojom živote by som si chcela predovšetkým vážiť. V tej mojej celoživotnej samostatnosti by som potrebovala takého, ktorého by som akceptovala. „poslúchala“ a upokojila sa. Z toho vyplýva, že by musel byť aktívnejší ako ja a také zviera asi neexistuje. :-)

Nie je skôr dôvodom tejto ľahkej skepsy, že my – samostatne hospodáriaci jednotlivci – si už ani nevieme dosť dobre predstaviť „nového“ človeka v našom súkromnom svete?

V priestore bytovom si to viem predstaviť celkom elegantne, ale v tom vnútornom by to naozaj šlo ťažšie. Ako som už spomínala, viem sa na človeka príliš naviazať a potom asi vystrelím niekam, kde ten vzťah vôbec nie je. Takže sa asi viac bojím seba a mojich reakcií ako niekoho druhého.

Ako tráviš sviatky, dovolenky či prázdniny? Vraj sú to kritické obdobia pre single ľudí. Súhlasíš s tým?

Novinári sa ma často pýtajú, či mi neprekáža, že som sama. Nerozumiem tej otázke! Ja som nikdy sama nebola. Ani opustená a ani nešťastná. Vždy som bola obklopená ľuďmi a mala množstvo aktivít. Možno teraz, keď už je Sarah dospelá a odišla študovať a pracovať do zahraničia, začínam trochu rozumieť pocitom samoty. Ale to len trochu žartujem. :-) Som blíženec, takže keď je zle, naklonujem sa, sme dvaja a už nie som sama. :-)

Slovo „sama“ má ľahko depresívny nádych, no myslím si, že ak vie byť človek sám, je to dar. Tí, čo nevedia byť sami so sebou, majú oveľa väčšie problémy, ako singli.

Naozaj chodievaš dobre naladená sama aj na dovolenky?

Nemám s tým problém. A už vôbec si neviem predstaviť „klasickú“ dovolenku – odletieť na opačnú stranu sveta do päťhviezdičkového hotela a pohybovať sa medzi bazénom a oceánom. V mojom ponímaní času ako životného priestoru sa mi to zdá byť až zvrhlé.

Keď som v inej krajine, chcem spoznať jej ľudí, prostredie, zvyky, chcem komunikovať. Veď aj keď sa ma kedysi pýtali, prečo chcem byť herečka, vždy som vravela, že preto, lebo jeden život je mi málo. Aj moje aktivity na dovolenkách sú prežívaním iných životov, ktoré vo mne zostávajú. Ako budem takto získané skúsenosti interpretova alebo využívať, je znova len na mne. To sú podľa mňa presne tie veci, ktoré sa nedajú kúpiť za žiadne peniaze. Ja ich nadšene zbieram, priam ako hraboš!

Kto ti robí doma spoločnosť, keď práve nemáš prácu v divadle, filme, či reklame alebo práve nespievaš na koncerte?

Sarah je už štyri roky v Dánsku, a tak je mojím spoločníkom kocúr. Neuveriteľne pyšný a hrdý, niekedy sa príde pritúliť, no neznáša, aby ho niekto držal na rukách. Má už šestnásť rokov, to by jeden neveril, koľko sa taká mačka dožije! A je lepšia ako televízor. Keď sa začne naťahovať, mám zážitok priam estetický. Odkedy je Sarah preč, naučila som sa aj jej mačací jazyk a debatujeme spolu jedna radosť. Neverili by ste, ako vie byť mačka ukecaná. :-)

 

dag

Mohli ste ho zaregistrovať hocikde. Dag sa už ako dieťa mihol v zopár slovenských filmoch, neskôr moderoval v rádiu aj televízii, ako nezávislý kandidát to skúsil aj v regionálnej politike, bol generálnym riaditeľom slovenskej pobočky nadnárodnej reklamnej agentúry a fantastický úspech dosiahol ako profesionálny pokerový hráč.

Takže asi prvé, čo vám pri tomto sumári príde na um, je, že je hyperaktívny. V druhom poradí asi nezapochybujete o tom, že s touto „výbavou“ tesne pred štyridsiatkou musí mať už určite niekde vybudovanú rodinnú haciendu s krásnou manželkou, húfom detí, tromi autami v garáži, psom a bio záhradou.

Pravda je však taká, že sa schyľuje akurát tak k tej bio záhradke pri neveľkom domčeku hodinu a pol od hlavného mesta. Dag je bezdetný, slobodný a ešte si to aj nesmierne užíva a pochvaľuje. Ako taký sa stal ideálnym objektom môjho záujmu!

Rozhovor s týmto atypickým „singlom“ vám ponúkam ako nevšedný silvestrovský darček. :-)

Dnes je síce vek, keď muži vstupujú do manželstva, posunutý často až k tridsiatke, no ty si už dosť vysoko aj za touto hranicou. Naozaj sa ti nechce žiť párovo?

Muži, o ktorých hovoríš, možno párovo žijú, no odhadujem, že až 95 % z nich má aspoň sem tam milenku, frajerku, „lepšiu kamarátku“ alebo využije služby prostitútky. Ja mám len „lepšie kamarátky“, ale som slobodný, takže nikto nikomu neubližuje a za nič sa nemusím hanbiť. Bohužiaľ, väčšina ľudí sa len tvári, že je všetko v poriadku, a platí to aj o ženách. Však tie, s ktorými spávajú zadaní, sú tiež väčšinou zadané. Myslím, že v podvádzaní sú na tom muži aj ženy úplne rovnako. A ja nechcem žiť v ilúzii ako väčšina.

Takže neveríš na dlhodobé vzťahy? Mal si také?

Ale jasne, že verím. Dva vzťahy boli vyše trojročné, dva asi dvojročné a tri ročné. Ak dobre počítam, je to sedem vzťahov. A boli to úžasné partnerstvá! Mal som vždy úžasné top frajerky.

Prečo sa teda všetkých sedem úžasných vzťahov skončilo?

Lebo to tak malo byť :-). A odkedy som si začal ľudí viac všímať, a to nielen správanie sa medzi partnermi ale aj správanie sa rodičov k deťom, tak si čím ďalej uvedomujem, že „kámo, toto predsa nechceš“. Naozaj netúžim byť súčasťou takto nastaveného matrixu, v ktorom sa všetci tvária, akí sú spokojní a šťastní. Okrem toho ich baví moralizovať a poúčať okolie čo, kto a ako má robiť, no vodu kážu a víno pijú. Práve ženatí kurevníci s obľubou poukazujú na druhých, akí sú nehorázne promiskuitní.

Hovoríš o mužoch, či to platí tiež aj o ženách?

Hovorím o všetkých. Veď podľa štatistických údajov majú muži v priemere sedem sexuálnych partneriek a ženy päť partnerov. Matematika nepustí, a tak sa pýtam, kde sa stratil ten rozdiel? Nuž, niekto jednoducho klame a podľa mňa klamú všetci.

Prečo vlastne majú ľudia paralelné vzťahy, keď verejne deklarujú, akí sú spokojní v tom „oficiálnom“?

Píše sa o tom v mnohých knihách, no vo všeobecnosti je za tým pocit nekompletnosti človeka ako jednotlivca. Alebo, keď to poviem na plnú hubu, muž má vtáka a žena nie, a preto ho ona nikdy nepochopí. A naopak. Som presvedčený, že to je alfa a omega celého problému. Muž naozaj dokáže byť neverný, aj keď má doma na sto percent všetko  v poriadku. Zatiaľ čo bežná žena, ak nie je nymfomanka alebo kurva,  a muž si ju všíma, dostáva pozornosť a sex, to neurobí. Ak muž stretne babu, ktorá ho priťahuje, v tej chvíli prestane byť podstatné, že iná na neho s láskou čaká doma. Bohužiaľ. To však ženy naozaj nikdy nemôžu pochopiť.

Ty však tvrdíš, že rozumieš nielen správaniu mužov, no aj žien. Ako je to možné?

Lebo obe skupiny počúvam rovnako. A nielen počúvam čo kto rozpráva, no sledujem aj AKO rozpráva. Neverbálna komunikácia tvorí viac ako 50 % dojmu, ktorý na druhých robíme. Naučil som sa to pri pokri. Mám naozaj cit pre neverbálnu komunikáciu a energie ľudí.

Pravdepodobne zohralo svoju rolu aj to, že som bol pre baby dlho len „kamarát“. Nieže na základnej škole, no ani na strednej som nebol ten, čo s nimi chodí a sexuje. Bol som ten kamoš, ktorý počúval, s kým chodia, sexujú a aké je to trápenie. Považujem to za úžasnú skúsenosť. Aj keď s reálnym sexom som sám začal až po dvadsiatke. :-) Možno aj preto nie je pre mňa len obyčajnou gymnastikou, aj v ňom ide o precítenie toho druhého a o energie.

Takže vlastne vôbec nie si klasický single, ktorý čaká, kedy do jeho života vstúpi tá pravá a potom bude život konečne úžasný?

Absolútne nie!

Ako máš teda zariadené vzťahy s opačným pohlavím?

Kedysi som aj ja sníval o tom, že budem mať milujúcu manželku a dve-tri deti. Klasika. Vraj je to naše „poslanie“. Ale potom som prišiel na to, že je to skôr len odrb ľudského ega, naše poslanie spočíva v niečom celkom inom. Práve preto som si povedal, že netúžim po klasickom vzťahu medzi mužom a ženou.

Pripúšťam, že možno raz vstúpi do môjho života žena, s ktorou by som chcel mať aj dieťa, no bude to musieť byť duchovne mimoriadne vyspelá osoba. Taká, čo ma nebude chcieť meniť, ale naozaj ma bude brať takého, aký som. Vzťah pre mňa nie je o prispôsobovaní sa tomu druhému. Vo chvíli, keď to partneri začnú robiť, tak už hrajú. Nie sú to partneri, ale dvaja herci.

Ako som vravel, mám vytvorený systém „lepších kamarátok“. Každej vždy vysvetlím, o čo ide tak, aby náš vzťah fungoval k prospechu oboch. Ak sa začnú problémy alebo konflikty z jednej či druhej strany, tak to ukončíme. V takomto režime si jednoducho s každým človekom užijem len to krásne a to je pointa, o ktorú mi ide.

Muž a žena, manžel a manželka, partner a partnerka by však vraj mali stáť pri sebe a pomáhať si v dobrom ale aj v zlom. Nevyhýbaš sa náhodou  týmto spôsobom práve ťažkým obdobiam vo vzťahoch?

Vôbec nie. Mojim kamoškám práveže pomáham, ak treba. A nekupujem si ich darčekmi ako dosť ľudí, ktorých poznám, to nie, no chodím s nimi na výlety, varím im, vymýšľam im prekvapká, teší ma, keď sa žena cíti ako princezná. Dávam im niekedy oveľa väčšiu lásku ako ich frajeri. J Akurát ju nesústredím len na jedného človeka. V takom modeli riskuješ, že ťa sklame, podvedie alebo opustí, potom si z toho polroka, rok, dva v depresii, lebo si bol naviazaný. Také chyby už dávno nerobím.

Pre koho teda bude domček, ktorý prerábaš, ak si klasický model rodiny zavrhol?

No veď predsa v spálni budem tráviť čas s kamoškami. Nechal som si spraviť aj posteľ z masívu na mieru s atypickými rozmermi 220 x 200 cm. A obývačku, kuchyňu a hosťovské izby budem zdieľať s rodinou a priateľmi.

O kamošky nemáš núdzu, nežiarlia na teba muži v tvojom okolí? Čo vravia oni na tvoju životnú filozofiu?

Tí, čo ma nepoznajú, nechápu, na čom je tá sexuálna časť založená. A tí, ktorí nie sú vyrovnaní sami v sebe, samozrejme žiarlia. Navyše, ja predsa nie som a ani som nikdy nebol typ, za ktorým by sa ženy otáčali. Vždy som to musel ukecať a úspešnosť ukecania a psychológie a všímania si druhého je najviac. Som k žene priamy, ak s ňou chcem mať sex, tak jej to poviem do očí. Prípadne jej dám do ruky moju knižku a poviem jej, že ak to chce zažiť, nech sa ozve. Samozrejme, sú aj takí, čo ma za to odsudzujú, no nevšímam si ich. Nikomu a ničomu nedávam možnosť ovplyvňovať moju náladu. Emócie sú len produktom našej vlastnej hlavy, takže si za ne sami aj nesieme zodpovednosť. Chápem, že je veľmi ťažké si to uvedomiť a ovládnuť, ale keď sa to podarí, je to veľmi oslobodzujúce.

A k duchovnej časti mojej filozofie – nemám problém tráviť čas len sám so sebou, no nestáva sa to príliš často. Denne sa u mňa vystriedajú aj tri-štyri návštevy. Už nechodievam vysedávať do podnikov ako kedysi, stretávame sa u mňa. Je naozaj veľa dôvodov, prečo sa nepovažujem za klasického singla, veď mám lásky, úžasných zážitkov a pozornosti viac ako väčšina chlapov. A najmä mám voľnosť a slobodu a tie milujem najviac na svete.

Myslím, že niektorí určite argumentujú tým, že sa ti ľahko žije a ešte ľahšie užíva, keď si slobodný aj ekonomicky. Hlavne vďaka úspechom v pokri si si zarobil na nadštandardný život, nie?

Na tom vôbec nezáleží. To je rozhodnutie každého jedného človeka, či je pre neho dôležitý byt v Bratislave, za ktorý bude desaťročia splácať hypotéku, alebo si kúpi domček s vlastnou záhradkou mimo mesta ako ja. Áno, mal som rád aj obdobie, keď som sa draho obliekal a mal vysokú spotrebu, no dnes mi je to smiešne. Je to celé pozlátko našej existencie plné ilúzie. Dnes idem aj na prvé stretnutie s príťažlivým dievčaťom alebo ženou v teplákoch a mikine. Veď naozaj nie je dôležité, kým ste v stotožnení sa s tým, čo hmotné alebo svetské vlastníte, ale kým naozaj ste vo svojej podstate, vo svojom vnútri, respektívne vo svojich myšlienkach.

Premýšľaš vôbec niekedy nad budúcnosťou? Máš aj dlhodobé plány, stratégie, predsavzatia, ktoré si postupne plníš?

Nie, to neriešim. Žijem tu a teraz. Aj v tom sa od väčšiny ľudí odlišujem – oni buď žijú v spomienkach na včerajšok alebo v strachu z toho, čo prinesie budúcnosť. Ak však žiješ tu a teraz, minulosť ani budúcnosť neexistuje. To isté platí o problémoch. Ak sa mi niekto sťažuje, aké má starosti, viem, že ich má preto, lebo ich chce mať. Ak mám problém ja, tak ho okamžite vyriešim a problém prestáva existovať. Ak sa vyriešiť nedá, patrí do minulosti a nenazývam ho problémom.

Som presvedčený, že ľudia sú nešťastní hlavne preto, že im ich vlastný život začali plánovať už rodičia. Veď asi každý rodič si myslí, že presne vie, čo je pre jeho dieťa najlepšie. Hlúposť. Každý z nás má v hlave vlastný svet a vlastný vesmír. My však od detí čakáme, že splnia naše očakávania, že budú ako my a pritom im krivíme životy. Snažíme sa im „dať ten správny smer“, no pritom im ubližujeme najviac na svete. Lebo rovnako ako nikto nedokáže na 100% pochopiť nás, nedokážeme my nikdy na 100% pochopiť niekoho iného, nech tam je akékoľvek puto. Mňa baví žiť prítomný okamih.

Ty si svoje funkčné a efektívne životné postoje overené praxou dokonca nechceš nechať len pre seba, ale chceš o nich napísať aj knihu. Nájdu v nej záujemcovia know-how, ako fungovať a byť trvalo spokojný?

Nebude to nejakéknow-how. Chcem len ľuďom vysvetliť, psychologicky a filozoficky, v čom vidím rozdiely medzi mužmi a ženami, medzi iným na základe analýzy ich neverbálnej komunikácie, či rozdielnosti vo vnímaní vecí a súvislostí. Práve vďaka tomu, že to dokážem, som sa vedel presadiť vo svete pokru. V knihe chcem vysvetliť, že na všetko, čo sa nám v živote stane, sa dá nájsť minimálne neutrálny, ak nie hneď pozitívny pohľad, aj na to, ak nás niekto opustí, okradne, podvedie alebo zomrie. Vždy sa to dá, naozaj. A kto sa to naučí, ten vyhrá život. To je pointa.

Pritom, ak moje názory čitateľom „prezradím“, viem, že naozaj nič nevyriešim a určite sa ani svet nezmení. Tú informáciu zužitkuje len ten človek, ktorý jej aj porozumie.

Takže neprichádzaš ako mesiáš so zvestovaním, ktoré má spasiť svet, ako ťa tak počúvam.

Absolútne nie. Naozaj neočakávam žiadnu obdivnú spätnú väzbu, avšak ja nič neočakávam, ani keď sa zaujímam a snažím o nejakú ženu. :-)

Ak totiž máme očakávania a tie sa nám nesplnia, zafungujú nám bloky. Bohužiaľ, nielen rodičia ich v nás pestujú od detstva – vysvetľujú nám, ako máme sedieť, stáť, chodiť, pozerať sa, zdraviť, obliekať sa. To nie je predsa výchova, to je obmedzovanie a degenerácia.  Malé dieťa sa napríklad zasmeje až 450 krát za deň, no systém mu postupne „vysvetlí“, že to „sa nepatrí“, a tak sa v dospelosti smeje už len 20 krát za deň. Veľmi smutné. Rovnako ako aj zistenie, že väčšine ľudí vlastne vyhovuje, že žijú v systéme a pravidlách, ktoré im niekto vnútil. Nielen ako sa majú správať, no aj čo majú cítiť.

Si vôbec niekedy ty smutný? Alebo vyčerpaný, unavený, demotivovaný?

Nie som. Ako tak nad tým premýšľam, od marca 2014 som nemal zlý deň. A to som sa ešte predtým sám s ruksakom túlal po strednej Amerike, a práve tam som pochopil, že všetko je v hlave. A že všetko je jedno.

Všetko je jedno? Čo to znamená?

Že nič neovplyvní naše životné postoje, emócie a rozhodovanie, len my sami. Akurát je ľahké prenášať zodpovednosť za naše pocity a emócie, ktoré nám nevyhovujú, na iných. Preto hovoríme, že „on mi pokazil náladu, hento ma vytočilo“. Pritom ja som si pokazil náladu a ja som sa vytočil

Už Franz Kafka povedal, že na to, aby ste zistili, aký je zmysel života, nemusíte opustiť vlastný byt. Úplne s ním súhlasím. Sám som sa uplatnil v živote tak, ako o tom mnohí snívajú, precestoval som prakticky celý svet, zažil som veci, o akých sa mi ani len nesnívalo a veru, tiež som dospel k presvedčeniu, že na to, aby som pochopil, ako veci fungujú, nemusel som nikdy odísť zo Slovenska a ani nič zažiť.

Ty naozaj nie si klasický single. Možno akurát v tom, že si „sám“ s takto neortodoxnými názormi a spôsobom života v mase ostatných. Podarilo sa ti niekedy stretnúť človeka podobne premýšľajúceho? Človeka svojho druhu?

Áno, ale pripúšťam, že ich bolo málo a boli hlavne z pokrového sveta. Podobne ako im aj mne sa splnili všetky sny, nemám vlastne dôvod na drive v živote, no aj preto, že som si nedal žiadne konkrétne ciele. My ľudia robíme aj tú chybu, že si stále dávame akési méty a ženieme sa za nimi. Nenechá nás to normálne žiť, len sa naháňame. Ja som si odžil svoje v moderovaní,v televízii,  pri cestovaní,  pri pokri a už som si naozaj nedal žiaden challenge. Vlastne jeden jediný – byť spokojný. Pozor, nie šťastný!

Šťastie je emócia, ktorá signalizuje nerovnováhu. Túžim po vyrovnanosti, to je ten stred medzi plusom a mínusom. Áno, býval som na jednotke, no potom, čo ju človek dosiahne, zákonite padá na mínus jednotku, a to sa mi stalo v živote v extréme dvakrát. Keď som v roku 2010 dosiahol ten pomyslený vrchol v pokri, uvedomil som si následne jedno jediné. Chcem byť nula. To je cieľ môjho života, byť nula, nula je všetko a nič :-)

Dag Palovič je autorom kníh „Ako sa stať POKER pro“ a detektívky plnej sexu a života „Karmínový dvojdolár“. Novú knižku rozvíjajúcu aj myšlienky z tohto rozhovoru plánuje dokončiť a vydať v roku 2015. Aj v nej bude podľa všetkého hrať svoju rolu posteľ o Black Red White Levice vyrobená na mieru. :-)