dd

 

Ani ten najväčší optimista a pozitívne premýšľajúci človek nemá dobrú náladu každý boží deň od rána do večera. Aj klaun má s času načas dôvod na slzy, aj Matke Tereze sa občas niečo nepodarí(lo) a aj Borisa Kollára určite niekedy niektorá poslala k vode. :-)

Pocity smútku, viny, zbytočnosti, zlyhania či úzkosti patria do našich životov tak isto ako nadšenie, láska, altruizmus alebo smiech. Jin a jang nepustí. S „dobrými“ emóciami sa radi delíme s ostatnými, tie takzvané „zlé“ chceme väčšinou spracovať sami. Nie je to ideálne riešenie, obzvlášť ak žijete single. Ako si teda s nimi poradiť? Práve na to som sa spýtala psychologičky Lucie Alakšovej.

luciaPocity zlyhania, či pocity viny sú relatívne dosť časté. Je to prirodzená fáza vyrovnávania sa s rozchodom, rozvodom  a so záťažovými situáciami v živote vôbec. Týkajú sa nielen tých, ktorí boli opustení, ale rovnako ich zažívajú aj tí, ktorí opustili. Každý však v inej miere, intenzite a hĺbke.

Ak máme potrebu zveriť sa niekomu so svojimi pocitmi (či už viny, zlyhania, smútku…) je vhodné vyhľadať človeka, prípadne aj viacerých, ktorému dôverujeme a cítime sa pri ňom bezpečne. Môže to byť kamarátka, sestra, kolegyňa alebo rodič. Netreba sa však báť obrátiť sa aj na profesionálnu, odbornú pomoc. Psychológa nemusíme vyhľadať len v prípade už vypuknutej depresie, úzkostnej poruchy, panickej poruchy, ale aj vo chvíľach, keď svoj život ešte viac-menej v pohode zvládame, ale potrebujeme lepšie porozumieť tomu, čo sa nám deje a prečo sa nám to deje. Keď chceme viac rozumieť nášmu prežívaniu alebo sa dať trochu psychicky dokopy.

Veľkou a dlhodobou záťažou prechádzajú hlavne osameli rodičia, mamy, ktoré musia aj zarábať, aj nakupovať aj variť, aj zabezpečiť chod domácnosti. Bez partnera často nedostávajú spätnú väzbu o tom, aké sú obdivuhodné a ešte viac na ne dolieha pocit samoty a nedostatočnosti. Mali by sa zveriť vlastným deťom? Vedia vnímať a pochopiť zložitosť sveta dospelých?

Ja zastávam názor, že je potrebné o svojich pocitoch hovoriť a ventilovať ich. Netreba si ich zbytočne ukladať vo svojom vnútri. Z môjho pohľadu je dobré hovoriť aj s dieťaťom o tom, ako sa cítime, ak zvolíme vhodnú formu. Ak máme s dieťaťom vybudovaný dobrý, dôverný a stabilný vzťah, vieme si byť oporou vzájomne. Deti často vedia, či sme alebo nie sme v pohode, aj bez toho, aby sme im museli niečo verbalizovať. Dokážu byť citlivé a vnímavé na naše emócie, poznajú nás veľmi dobre na to, aby aj z našej tváre vedeli odčítať, či sa s nami niečo vnútorne deje. Ak sa nás spýtajú „Mami, čo ti je, čo sa stalo?“ „Si smutná? A prečo?“ – prečo im teda nepovedať pravdu? Deti nie sú hlúpe. Keď im odpovieme „Nič, všetko je v poriadku, nič sa nedeje“ cítia, že sme im pravdu zatajili. Akú informáciu tým dieťaťu vysielame? Podporujeme tým našu vzájomnú dôveru? S deťmi treba hovoriť aj o nepríjemných pocitoch. Spôsob komunikácie, množstvo a formu informácii sa snažme prispôsobiť veku dieťaťa. Inak budeme hovoriť s dcérou, ktorá má deväť rokov a inak s dvadsaťročnou. Aj svet detí, puberťákov a adolescentov má svoju zložitosť. Vieme ho pre zmenu my dospelí vnímať a pochopiť?

Predstavme si štandardnú modelovú situáciu – otec si deti vezme na víkend, mama zostane sama doma. Práve vtedy, keď „nemá čo robiť“, prichádza skľučujúci, ba až paralyzujúci pocit úzkosti. Čo robiť, ak naozaj zle znášam napríklad niekoľkodňovú izoláciu?

Dôležité je sledovať si svoje pocity a prežívanie. Ako dlho trvá pocit úzkosti, kedy sa mi spúšťa, dôsledkom akej situácie, skúsenosti je? Prepadá ma panika každý víkend, keď ho mám stráviť sama alebo sa to deje len občas?

Každý máme občas horšiu náladu, keď sa nám nič nechce, keď sa musíme veľmi premáhať k aktivite, keď sme smutní, samota nám prekáža a radšej by sme boli s priateľmi, ako sami doma. Ale my nemusíme mať permanentne dobrú náladu. Aj pocity smútku sú našou prirodzenou súčasťou. Tak ako prišli, tak aj odídu. Treba im dať priestor, pripustiť si ich a prečkať deň, dva, kým sa opäť dostaneme do pohody. Pokiaľ však pohoda dlhodobo neprichádza, negatíva prevyšujú nad pozitívami, je na mieste vyhľadať psychológa, ktorý nám dokáže v takomto náročnom životnom období pomôcť, poskytnúť nám bezpečné miesto, kde sú prijateľné akékoľvek emócie, plač, krik, smiech a aj ticho.

Ak sa k návšteve psychológa nevieme odhodlať a chceme zvládnuť situáciu sami, skľučujúce pocity pri samote môžeme skúsiť zmierniť športom, dobrým jedlom, humorným predstavením v divadle, komédiou v kine. Vyhľadávať také aktivity, ktoré nám robia radosť a ku ktorým nepotrebujeme mať „parťáka“. A takých je veľa, len musíme nájsť odvahu a vyskúšať to.

Kedysi som si ani ja nevedela predstaviť, že pôjdem sama do kina. Mala som pocit, že to nebude ono, že všetci tam budú s niekým, len ja budem sama. Ako to bude vyzerať? Čo si o mne ľudia pomyslia? S kým budem zdieľať zážitky a postrehy z filmu? Jedného dňa som si povedala, že to vyskúšam! Poviem vám pravdu, stálo ma to na začiatku veľa energie. Ale táto skúsenosť ma milo prekvapila. Nezáleží na tom, či ste single alebo máte partnera. Robiť aktivity single má svoje čaro a poskytnú nám úplne iný, hlbší rozmer zážitkov.

Pocity nepotrebnosti nie sú vyhradené len pre tých, čo žijú osamelo. Poznajú ich aj ľudia fungujúci v partnerských vzťahoch a pracovne vyťažení. Ako je to možné?

Z istého uhla pohľadu by sa dalo povedať, že dôležitú rolu pri tom zohráva nedostatok komunikácie s naším okolím. Rozhodne si však myslím, že v popredí stojí vedomie vlastnej hodnoty, schopnosť pozitívne oceniť svoju osobnosť, kladné stránky, skutky a činy. Ak je naše sebahodnotenie závislé od externého zdroja a teda výlučne na hodnotení druhých ľudí, veľmi ľahko sa môžeme cítiť nepotrebne, neužitočne, nedostatočne.

Niekedy sa preto oplatí položiť si napríklad takého otázky: “Aké mám očakávania od druhých vo vzťahu ku mne? Potrebujem spätnú väzbu od druhých ľudí bezpodmienečne na to, aby som sa cítila užitočná/ý a dobrá/ý?”

Pocity nepotrebnosti sa naozaj netýkajú v takomto prípade len single ľudí, ale aj tých, ktorí majú status “zadaný”, ženatý/vydatá. S pocitmi nepotrebnosti sa často spája zlá nálada, nechuť do aktivít, izolovanie sa od ľudí, strata chuti do života, neschopnosť tešiť sa, čo už môže byť dosť nebezpečné, lebo hrozí rozvoj úzkosti a depresívnych stavov. Práve preto je dôležité pracovať na budovaní pozitívneho vzťahu k sebe samému.

 

 

lucia alakšová

Až do takéhoto extrému sme zašli v rozhovore so psychologičkou Luciou Alakšovou, ale neľakajte sa! Zatiaľ len definujeme základné parametre single stavu. Ak vás pocit samoty trápi dlhodobo, radšej navštívte odborníka na dušu. „Samoliečenie“ môže byť totiž rovnako neefektívne ako keby ste si sami chceli vyliečiť vytknutý členok. A od psychológa určite neočakávajte, že vám poradí ako a kde nájsť vhodného partnera. :-)

Je osamelosť typická pre vyššie ročníky alebo môže byť niekto osamelý aj ako dvadsaťročný?

Samozrejme, že môže! Človek sa počas svojho života stretáva s rôznymi vývinovými krízami. Pekne ich opisuje psychológ  Erik Erikson, ktorý tvrdí, že vo svojom živote prechádzame ôsmimi psychosociálnymi krízami. Výsledkom mnohých môžu byť práve pocity osamelosti.

Na izoláciu či osamelosť sa sťažujú aj ľudia, ktorí zdieľajú s niekým domácnosť, napríklad aj s vlastnou rodinou. Môže niekto nebyť sám a pritom sa cítiť sám?

Áno. Najmä ak sa cíti nepochopený, ak ho trápia vážne problémy, ak sa nachádza v procese vyrovnávania sa so stratou blízkej osoby (či už úmrtie partnera, rodiča, rozchod, rozvod…) alebo má sťažené adaptačné procesy (zmena bydliska, zamestnania, kolektívu…). Áno, ak žije človek v nenaplňujúcom vzťahu, ak zlyháva komunikácia, ak je prítomná niektorá z duševných porúch.

Kedy sa samota stáva diagnózou a vyžaduje pomoc psychológa?

Samota nie je diagnóza. Otázku by som formulovala inak. Samota nie je problém. Samota je situácia, v ktorej sa človek ocitne alebo ktorú si sám zvolí. Samotu priam mnohokrát vyhľadávame. Osamelosť je pocit, ktorý je pre človeka diskomfortný. Problémom sa stáva vtedy, keď pretrváva dlho, keď ju človek pociťuje aj v prítomnosti druhých ľudí, nálada je neodkloniteľná a človek sa necíti príjemne. Veľakrát sa prepája s depresívnym prežívaním, pocitmi úzkosti, stresu, nudy, neužitočnosti. Som zástankyňa toho, že je lepšie problémom a chorobám predchádzať, ako ich liečiť. Preto je návšteva psychológa vhodná aj vtedy, keď sa nám problém ešte zdá riešiteľný a nie až taký závažný (a to platí vo všeobecnosti, nielen pri pocitoch osamelosti).

A ako môže psychológ pomôcť človeku, ktorého trápi samota či single stav? Však jeho prácou asi nie je zháňať partnerov osamelým ľuďom. :-)

To veru nie je :-) Práca s klientom je vždy individuálna a “ušitá” priamo na potreby daného pacienta. Cieľom je, aby porozumel svojmu prežívaniu, svojim vzorcom správania. Psychológ vie najlepšie pomôcť vtedy, keď má samotný pacient záujem o zmenu a o zlepšenie svojho psychického stavu. Samozrejme, nestačí len chcieť, ale aj na sebe aktívne pracovať. Nečakať, že psychológ urobí prácu za pacienta.

Vedia vôbec klienti príčiny svojho stavu pomenovať? Alebo prichádzajú s inými potiažami, ktoré sú už prejavom napr. chronickej samoty?

Opäť je to individuálne. Niekedy prichádza pacient s chronickými pocitmi osamelosti, inokedy prichádza s iným problémom, ktorého jadro môže tkvieť v tom, že má silné pocity osamelosti, ktoré opäť môžu prameniť z niečoho ďalšieho. Niekedy ľudia nerozumejú tomu, prečo sú single, prečo “ich nikto nechce”. Podvedome však systematicky pracujú na tom, aby si k sebe ani nikoho nepripustili. Cieľom psychológa je zistiť prečo jeho podvedomie takto reaguje a čo je jadrom jeho správania.

Veľakrát je to začarovaný kruh. Pacient prichádza s jasne vytýčeným problémom, postupne však zisťujeme, že súvisí s ďalšími udalosťami a zážitkami, ktoré sú nespracované alebo potlačené. Naším cieľom je toto klbko rozmotať, porozumieť jadru a spoločne sa naučiť ako efektívne a zmeniť maladaptívne vzorce správania.

Prežívajú muži a ženy svoj single status odlišne? Mám okolo seba veľa priateliek bez partnerov a detí, ktoré to znášajú dosť zle, ale nepoznám tuším ani jedného „smutného“ osamelého muža.

Muži sú z Marsu a ženy z Venuše. Rozdiel tam určite je. Hovorí sa, že muži “chodia do jaskyne”, keď sa necítia dobre, keď riešia vnútorné konflikty, keď prežívajú psychickú záťaž. Vyhľadávajú samotu, pokoj a priestor pre seba. Sú vtedy málo komunikatívni.

Ženy sa potrebujú o svojich problémoch rozprávať, ventilovať ich a hľadať spoločne s niekým alternatívne pohľady a riešenia. Keď nemajú tieto skutočnosti s kým zdieľať, nastáva problém. Ale zároveň aj okolie, s ktorým žena zdieľa svoje pocity, musí byť aktívne a prijímajúce. Ak žena hovorí svojmu manželovi o svojich problémoch a on len pasívne, nezaujato sedí a počúva, bez poskytnutia spätnej väzby, opäť nastáva pre ženu problém a narastajú pocity osamelosti a nepochopenia.

Rozdiel je vo vnímaní stavu single. Muži majú skôr tendenciu single stav vnímať ako výhodu, ako možnosť pustiť sa do niečoho nového, užívať si život a pracovať na vlastnom sebarozvoji.

Ženy skôr naopak. Ale nemožno to zovšeobecňovať na všetkých. Opäť platí princíp individuálnosti.

Asi nebude náhoda, že jedným z najkrutejších spôsobov mučenia bývala odjakživa samotka.  :-) Prečo je vlastne taká “efektívna”? 

Som sám, na “samotke”, čo to znamená? Mám veľa času na premýšľanie, nemám žiadne externé podnety, ktoré by ma mohli rozptýliť. Som bez sociálneho kontaktu. Na povrch sa začínajú predierať rôzne pocity. Napr. pocity viny sú často niečím, čomu sa chcem za každú cenu vyhnúť. Ťažko sa s takýmito pocitmi zaobchádza. Nič vonkajšie ma nestimuluje, som len sám so sebou. Mám priestor na zhodnocovanie a bilancovanie. Spätnú väzbu si dávam len ja sám.

Tá ma môže v mnohom zúzkostňovať, najmä ak som príliš sebakritický. Ak je tento stav dlhodobý, alebo trpím duševnou poruchou, je samota pre mňa najhorší trest, ktorý nedokážem vydržať. Pociťujem stavy úzkosti, napätia, stresu, rôzne nepríjemné pocity sa predierajú na povrch. Pozornosť mám zameranú len na produkciu mojej mysle, na seba. Tým, že som na “samotke”, nič iné a nikto iný nemôže moje myšlienky a emócie odkloniť, iba ja sám. A to sa nie vždy podarí tým pozitívnym smerom. Veľká tenzia vzniká vtedy, ak sa bojím byť v kontakte so sebou.

 

lucia alakšová

Asi nie je štatisticky podchytené, či ľudia žijúci single sú spokojnejší a vyrovnanejší alebo nervní a utiahnutí. Rozhodne platí, že rovnakým postojom k sebe a životu môžu disponovať aj tí, čo žijú v pároch. O singlistoch však môžem zodpovedne prehlásiť, že majú čisto technicky menej možností zdôverovať sa blízkemu človeku (keďže ten fest blízky človek v ich životoch chýba) a zdieľať s ním svoje pocity.

Byť sám (teda single) nie je diagnóza. Je to štandardný stav, ktorý dokonca od vás niekedy vyžadujú uviesť do osobných údajov. Spozornieť by ste mali, ak začnete o sebe hovoriť ako o človeku osamelom. A vôbec, vyjasnime si základné pojmy s kvalifikovaným odborníkom, psychologičkou Luciou Alakšovou.

Prečo nás vlastne samota trápi? Prečo ju považujeme za nie celkom príjemný stav?

Samota ako taká nás trápiť nemusí. Môžeme ju naopak vyhľadávať. To čo nás trápi, sú pocity osamelosti. A prečo? Prirodzenou vlastnosťou ľudí je zdieľanie pocitov, prežívania či informácií. Či už radostných alebo menej veselých. Keď som sám/sama, som aj na svoje prežívanie sama. Zdieľanie mi nie je umožnené. Nie nadarmo sa hovorí, že zdieľaná radosť je dvojitá radosť, zdieľaný problém je polovičný problém.

Ľudia často vravia, že sa cítia „opustení“, keď deti odídu do letného tábora alebo manžel na služobnú cestu. To však asi nie je tá ozajstná samota. Kto môže teda legitímne o sebe hovoriť, že je sám alebo osamelý?

Opäť by som rada upozornila na to, že je rozdiel, či hovoríme o samote alebo o osamelosti. Samota nemusí byť vždy sprevádzaná pocitmi osamelosti. Osamelosť sa stáva problémom, keď trvá dlho, je silná, trápi nás a cítime sa v nej nepríjemne. Samotu môžeme vyhľadať, užiť si ju, a keď sme jej nasýtení, máme za kým ísť a cítime sa v prítomnosti druhých dobre.

Sú na dlhodobý single život niektoré typy ľudí (temperamentom, charakterom, výchovou) predurčené? Je pri nich pravdepodobnejšie, že z nejakého dôvodu majú naozaj nižšiu šancu nájsť si partnera?

Nerada by som to takto kategorizovala. Myslím si, že je to veľmi individuálne. Rovnakú situáciu môžu dvaja ľudia vnímať celkom odlišne, či už vplyvom výchovy, predchádzajúcich skúseností, vplyvom stratégií zvládania záťažových situácií, atď… Môžeme však predpokladať, že napr. veselý, otvorený človek, extrovert, ľahšie nadviaže nový vzťah. Narcisticky ladená osobnosť bude mať s nadviazaním kvalitného vzťahu problém, keďže je pre ňu problematické prijať niekoho do svojej blízkosti.

Je teda samota z hľadiska psychológie ergo duševného zdravia prirodzený stav?

Byť niekedy sám, vyhľadať samotu a cítiť sa v nej dobre je z môjho pohľadu úplne prirodzené a veľakrát aj “liečivé”, prospešné pre každého z nás. Každý človek by mal byť schopný zvládnuť samotu bez psychickej ujmy. Diferencovaná osobnosť so schopnosťou a potrebou introspekcie samotu aj vyhľadáva. Samota slúži na premýšľanie o sebe, na prežitie si niektorých pocitov, byť v kontakte so sebou samým. Myslím si zároveň, že ľudstvo od nepamäti existuje v diádach alebo rodinných spoločenstvách. A tieto modely opodstatnene fungujú. Byť single je však zároveň aj veľmi potrebné v “porozchodovej” fáze. Je to priestor pre proces smútenia, proces vyrovnávania sa so stratou, a zároveň je to priestor pre pocity nezávislosti. Následne je možné vstúpiť no nového vzťahu s čistým štítom, bez úzkosti. V praxi sa však stretávam aj s pacientmi, ktorí si samotu dobrovoľne vyberajú z rôznych dôvodov. Otázka je, či hovoríme o single živote bez partnera alebo o sociálnej izolácii ako takej. Tá prirodzená a prospešná nie je.

Dajú sa pomenovať objektívne výhody resp. nevýhody single stavu?

Dobrá otázka do diskusie so zadanými a single. :-) Myslím si však, že hľadať objektívnosť v individuálnom prežívaní je náročná úloha. Otázka znie, či mi  môj single stav vyhovuje alebo nie. Závisí to od subjektívneho vnímania daného stavu. Každý stav má svoje výhody ale aj nevýhody, ktoré sú závislé od situácie, typu osobnosti, spôsobu prežívania a hlavne o toho,  čo človek chce.

Každú vekovú kategóriu singlistov asi trápi niečo iné. Čím sa zaoberajú slobodní tridsiatnici, štyridsiatnici, päťdesiatnici či ovdovelí seniori?

Túto otázku by som vyriešila spoločnou diskusiou alebo dotazníkmi pre každú vekovú kategóriu. Každej vekovej skupine by som prisúdila spoločné “trápenia” – porovnávanie sa s okolím, priateľmi, ktorí žijú v partnerstve, prítomnosť potreby istoty a bezpečia. V stručnosti by som pri tridsiatnikoch a štyridsiatnikoch uvažovala o túžbe po potomkoch, založení si rodiny. Päťdesiatnici si hovoria “nechcem zostarnúť sám” a seniori “kto sa o mňa postará, ako si poradím, keď budem mať vážne zdravotné problémy?”, “nechcem umierať sám”.

Vynechala som dvadsiatnikov. Môže sa vôbec niekto cítiť osamelý ako dvadsaťročný?

Samozrejme, prečo nie?! Človek sa počas svojho života stretáva s rôznymi vývinovými krízami. Pekne ich opisuje pán psychológ  Erik Erikson, ktorý tvrdí, že vo svojom živote prechádzame ôsmymi psychosociálnymi krízami. Výsledkom mnohých môžu byť práve pocity osamelosti.

(pokračovanie nabudúce)

Larisa