pinky-swear-329329_1280

Aj vy ste to počuli? Že s tým, kto je sám, nie je zaručenie niečo v poriadku? Veď to nie je NORMÁLNE, ak sa žena do tridsiatky nevydá a muž nepostaví dom, nezasadí strom a nesplodí syna!

Párovo žijúci jedinci, zdá sa, považujú dokonca za dôležité radiť nám, ako z toho von a v ešte horšom prípade hľadajú dôvody, prečo sme single. Teda, nepátrajú po nich – vymýšľajú si ich. Mudrujú, zaprisahávajú sa, argumentujú hoci aj sesternicou susedovej mamy, no nemajú to najpodstatnejšie.

Vlastnú skúsenosť.

Tak vznikajú mýty o tej zvláštnej skupine „odľudí“, ktorým sa hovorí singlisti. Tu sú najčastejšie z nich:

1. Sú to sociálne plachí ľudia, ktorí majú problém nadväzovať kontakty

Dovolím si tvrdiť, že pravdou je presný opak. Ak má niekto strach osloviť cudzieho človeka, požiadať o pomoc hoci aj blízkeho, programovo sa vyhýba akýmkoľvek konfliktom, nevie povedať nie, najdôležitejšie je pre neho „aby sa nikto nehneval“  a bezpečne sa cíti len doma, vletí do celoživotného vzťahu s prvým ako-tak použiteľným partnerom. Väčšinou je to dominantný jedinec, ktorý svojej submisívnej obeti zaručí „ochranu pred zlým svetom“ a tak ju izoluje.

Singlisti sú v skutočnosti spoločenskí, aktívni, sebestační, dokážu sa sami pochváliť a z pochvaly mať ešte aj ozajstnú radosť. :-)

2. Majú nejakú zásadnú chybu, pre ktorú ich nikto nechce

Tak pozor! Do manželských či partnerských vzťahov by ste nemali vstupovať predovšetkým s chronickými žiarlivcami, psychopatickými manipulátormi, alkoholikmi a inými závislákmi. Zásadnú chybu urobíte, ak všetky signály, že ten váš patri do niektorej z týchto skupín, ignorujete. Čuduj sa svete – práve takí sa najčastejšie minú dosť rýchlo.

Singlisti majú toľko rozumu a dostatok zdravého úsudku, že sa im vyhýbajú. Okrem toho sú si vedomí svojich kvalít a vlastností dobrých aj zlých. Veď ich máme všetci do jedného. Preto je každý človek originál. A preto singlisti nevstupujú do vzťahu celí šťastní, že ich konečne niekto chce, ale až keď dospejú k presvedčeniu, že chcú oni.

Nehovoriac o tom, že keď my singlisti vidíme, v akých vzťahoch žijete, vravíme si, že samota je oveľa lepším riešením.

3. Ženy sú príliš samostatné, príliš inteligentné a zarábajú viac ako muži

Niečo také môže tvrdiť len občan rodu mužského s hlbokými pochybnosťami o vlastnej sebestačnosti, intelekte a výške konta. Nehovoriac o ďalšom známom komplexe, na základe ktorého takíto muži dedukujú, že dlhodobo single žena musí byť nadržaná ako údolná priehrada, a tak si neradno s ňou niečo začínať, lebo sa z nej stane stíhačka, to je predsa jasné!

Normálnym single ženám ani na zlomok sekundy nenapadne, že by  s takto uvažujúcim chlapom mali vstúpiť do romantického, či hoci len čisto sexuálneho vzťahu. Veď sú predsa inteligentné! Tu nájdete rozhovor s jednou presne takou.

A ku každej bystrej babe existuje niekde na svete adekvátny náprotivok. Matematika a ani jin a jang nepustí. :-)

4. Muži sú mamičkári

Ak je muž ešte aj po štyridsiatke slobodný, niečo s ním tiež nie je v poriadku. Určite ho svojou materskou láskou spútala žena, ktorá ho priviedla na svet a žiadna iná nie je pre ňu dosť dobrá, aby jej najdrahší plod svojho života, zreničku svojho oka, poklad najcennejší, len tak zverila.

Pár takto extrémnych typov možno niekde existuje, no keď sa pominie mamička (čo sa skôr alebo neskôr stane), nechajú sa väčšinou zlákať ponukou na pohodlný život od podobne dominantnej ženy mladšieho vydania.

Ozajstní singlisti si bez hundrania o nespravodlivosti tohto sveta dokážu sami oprať alebo zaniesť veci do čistiarne, vedia používať vysávač, kurkumu aj kosačku na trávu a žena, ktorá (hoci len dočasne) vstúpi do ich života, nie je gazdiná ale princezná. Tu som sa s jedným takým rozprávala.

5. Po večeroch smútia v depresiách doma

Ha, ha, ha! Singli predsa nemusia servisovať rodinu, prispôsobovať sa časovým možnostiam partnera a zredukovať svoje vlastné záľuby a koníčky len na domácnosť. Ak majú chuť pozrieť si politickú debatu na TA3, priamy prenos z Pohára afrických národov, film Rosamunde Pilcherovej alebo pustiť si DVD s koncertom Richarda Mullera, tak to s chuťou aj urobia. Aj sami doma.

Ale ak sa na futbal dá pozerať s partiou v bare na rohu na nový film Alejandra Gonzáleza Inárritu môžu zájsť s kamoškou do kina a na Mullera hoci aj sám či sama, tak si od nikoho nemusia pýtať láskavé dovolenie a stavať na to zložitú logistiku.

6. Musia pracovať, aby sa uživili a nemajú čas na spoločenský život

Oveľa zložitejšie ako single to má určite rodina hoci len s dvoma deťmi. Ak je tá odkázaná na jeden príjem, tak tata je stále v robote a mama doma pri deťoch. Dovi, dopo!

Singlisti môžu žúrovať dokedy chcú a samozrejme aj pracovať presne toľko koľko chcú. Však im nikto nevyvoláva kedy už prídeš domov? Takto zarobené peniaze navyše míňajú na čo chcú, teda asi hlavne na svoje dobro. Svoje dovolenky, svoje šperky, svoje kabelky, svoje kostýmčeky, svoje mobily, hodinky či rybárske prúty.

Kto myslíte, že jazdí na kabrioletoch? Snglisti. Však sa do nich nevmestí detský kočík, sane, sedačka a ani vrece zemiakov!

7. Zomierajú skôr

Vo dvojici je to určite hlavne na dôchodku zábavnejšie, ale štatisticky skôr zomierajú muži ako ženy, bez ohľadu na to, či sú ženatí alebo nie. Otázka kto sa o mňa postará, keď nebudem vládať príde na um každému singlovi, no aj tu platí, že je tisíckrát užitočnejší priateľ, a s ktorým nespávam, ako manžel, s ktorým sa už ani nerozprávam. Takže ak ste ešte nestretli chlapa, s ktorým by ste chceli zostarnúť, nemajte obavy. Aj bez neho zostarnete. Akurát oveľa pomalšie. :-)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

meditation-567593_1280

Slovenský občan sa s pojmom „singel“ najskôr stretne pri výbere hotelovej izby, alebo pri výučbe gramatiky ako označenie jednotného čísla – singulár. V angličtine je single mnohovýznamové slovo, ktoré okrem iného označuje aj  slobodnú, či slobodného, nevydatú alebo neženatého partnera.

A ako prefix v zložených slovách označuje vždy nepárovosť, alebo ináč  povedané osamelosť daného javu alebo predmetu. V našom prípade by som pojem singel považoval  v slovenčina za nové slovo, ktoré je významovo najbližšie anglickému významu tohto slova označujúcemu slobodného  (nevydatú, neženatého) človeka.

Nie je to však až také jednoduché. Na internete som zachytil, že to má byť aj označenie človeka, ktorý  si vedie sám svoju domácnosť – teda ak je jeden človek v jednej domácnosti. V podstate by to nebola zlá definícia, ale je veľmi široká. Zahŕňa pod seba všetkých „singlov“ teda všetkých ľudí žijúcich  v samostatnej domácnosti, bez ohľadu na množstvo nuansov, podľa ktorých by sme mohli „singlov“ zadeliť do viacerých kategórií.

Jedna klasifikácia by vychádzala zo stupňa alebo intenzity  „singlovstva“, a tá by rozlišovala singlov   (už som z toho urobil slovenské podstatné meno) prinajmenšom na uzavretých radikálov a otvorených kontaktibilných ľudí.  Samozrejme aj s rôznymi medzistupňami.

Iná klasifikácia by mohla  singlov hodnotiť podľa príčiny ich single stavu  a tá by mala rozpätie od vrodených vlastností až po vlastnosti získané počas života. Ak by sme pojem single chápali ako prídavné meno, tak by (okrem samostatnej domácnosti) označoval charakteristiku osobnosti.

Tu teda vystupuje zásadný problém, prečo sa človek stal alebo prečo je single.  Ak by išlo o  charakteristiku singla, mohli by sme potom použiť slovenské výrazy samotár,  odľud alebo poslovenčený anglikanizmus  outsider.

Ak budem singla hodnotiť ako človeka a osobnosť, tak záleží na tom, či sa so svojím singlovstvom už narodil, či sa stal singlom v dôsledku určitých životných udalostí,  alebo či sa stal singlom akýmsi „samospádom“. Ale aj v druhých dvoch prípadoch mal aspoň určité vrodené sklony k singlovstvu, ktoré pod vplyvom vonkajších okolností prevládli.

Pod samospádom rozumiem napríklad matku, ktorá po rozvode vychováva deti a keď vyletia z hniezda, ostáva sama v byte a už si nepriberá žiadneho životného partnera (alebo partnerku ha..ha..ha). K tej poznámke ma vyprovokovala súčasná hystéria okolo referenda. :-)

Poznám singlov, ktorí vlastne vôbec nie sú singlami – až na tú jednoosobovú domácnosť. Sú veľmi spoločenskí,  vedú čulý a mnohostranný styk s množstvom iných ľudí, ale aj v takomto prípade to môže byť buď vskutku otvorený kontaktibilný človek, milujúci ľudí ako takých, alebo to môže byť aj  „zakuklený“ single, ktorý vyhľadáva kontakty iba pre svoj osobný prospech, ale ináč nemá ľudí rád, alebo po tretie z každého trošku. Môže ísť o človeka, ktorý si do svojej prácne vybudovanej a pestovanej domácnosti nie je ochotný pribrať nikoho iného a prispôsobovať sa partnerovi.

Poznám aj singlov, ktorí si úplne stačia sami a ich styky sú obmedzené na nutné existenčné minimum v societe. Bývajú to ľudia, ktorí sa venujú svojmu hoby, majú svoje myšlienky, milujú ticho, pokoj a samotu v prírode, kde čerpajú psychickú silu. Sú to zväčša ľudia inteligentní, tvoriví a aj mnohostranní, často sa výborne uplatňujú v zamestnaní, akurát že druhí ľudia ich unavujú, spaľujú, vyčerpávajú, vysávajú. Potom potrebujú na regeneráciu byť sami. Psychotronici tvrdia, že majú slabú auru! Mnohí sú veľmi silné osobnosti a výrazné individuality,  no pre svoju mierumilovnosť (deficit zdravej súťaživosti až agresivity) sa nepresadili v societe do pozície alfa. Uvedomujú si však, že pozície  beta či gama nie sú pre nich, aspoň nie v pozícii k súčasnému alfa lídrovi.

Človek ako primát (evolučne chápané) je tvor spoločenský, ale práve  vďaka nadštandardnému rozvoju psychiky v množine primátov sa diferencujú v ľudskej populácii indivíduá, ktoré vystupujú z radov tlupy a nie sú ochotné zaujať v kolektíve submisívnu pozíciu voči dominantným, ale obvykle animálnym jedincom. Kolektív dnes nahrádza primitívnu tlupu praľudí a ich vývojových predkov.

Potom tu máme aj singlov, ktorí sa stali singlami v dôsledku jedného alebo aj viacerých trpkých životných sklamaní, a už nemali silu ani odvahu žiť zaužívaným spôsobom  – t.j. vo dvojici. Prečo neuspeli v modeli double je iná otázka, ale často to plynulo z ich vlastného naturelu, z ich povahy, ktorá bola možno hašterivá, možno falošná, možno len málo prispôsobivá, možno príliš čestná a jemnocitná  v konfrontácii s grobianskym partnerom.

Poznal som pár, kde manžel v častej opitosti najhnusnejším spôsobom mlátil svoju krásnu manželku (aj ich deti). Neustále ju upodozrieval z nevery a nikdy nebol schopný si uvedomiť, že tá jemná, čestná a hrdá osoba by mu nikdy nebola schopná nasadiť parohy, že ona by to považovala aj za zhodenie vlastnej osoby. Po dlhoročnom utrpení sa rozviedli, exmanžel  sa veľmi rýchle znovu oženil a div sa svete, nová pani dokázala urobiť z ožratého grobiana príjemného človeka, navyše abstinenta.  Bola teda chyba aj na strane prvej manželky? Z tej sa po osamostatnení detí stal single – smutný, zatrpknutý, plachý a v posledných rokoch života aj alkoholizujúci.

Osudy ľudí sú naozaj rôzne (spomenul som len jeden prípad, ale je ich skoro toľko, koľko je nás na svete). Príčiny singlovstva sú teda spravidla podmienené individuálnou psychikou  a súhrou s  vonkajšími okolnosťami.

A čo súčasní mladí singli ? Myslím, že sa jednoducho boja uzavrieť oficiálne manželstvo, lebo rozvod  zanecháva jazvy nielen na duši, ale aj na peňaženke – a dve také rany naraz, to je už veľa. Čiastočne to však chápem ako osobnú zodpovednosť (aj v dôsledku nedôvery k partnerovi) nebrať na seba záväzky, keď neviem, či ich budem vládať splniť.

Zdá sa teda, že singlovstvo má mnoho príčin a aj mnoho tvárí.  Ale nech je za ním čokoľvek, sú to ľudia, ktorí bytostne potrebujú aspoň určitú časť dňa byť sami. Veď často majú mnoho priateľov, no žiadneho si nepustia pod kožu. Býva za tým hlavne podvedomý strach plynúci z predchádzajúceho sklamania. Ľudia v postreprodukčnom veku, ktorí žijú sami, zas nenachádzajú dôvod, pre ktorý by mali ešte vstúpiť do stavu „double“.

Na záver zdôrazňujem, že na single stav musí mať človek „vlohy“, ktoré sa pod vplyvom najrôznejších okolnosti môžu, no aj nemusia prejaviť. Však poznám aj ľudí, ktorí sa stokrát sklamali a boli obabraní, no stále znova a znova, ba priam chronicky, hľadajú partnera. Jednoducho, nevedia byť sami.

RNDr. Karol Pachinger, CSc.

(autor je samostatný vedecký pracovník a vysokoškolský učiteľ na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského)

family-515530_1280

Priznávam sa bez mučenia, že pre mňa sú koncoročné sviatky spojené so zimnými prázdninami takisto kritické. Toľko súvislej nudy, keď sa moji kamaráti či pracovní partneri rozcestujú po celom Slovensku, keď nefunguje väčšina inštitúcií  a prakticky všetci si hovoríme, že „to doriešime po sviatkoch“ – to všetko ma privádza do zúfalstva.

Ale nie z môjho single stavu, lež preto, lebo málokto dvíha telefón a národ ako taký nepracuje. Koncom roka sa teda programovo pripravujem predovšetkým na zaháľku, nulový pracovný výkon a čistú nudu. :-) A ani začiatkom roka sa to veľmi nelepší, vtedy sa pre zmenu dozviete, že „to vyriešime po prázdninách“ a to aj od ľudí, ktorí deti nemajú. V žiadnom prípade si preto nedávam po Silvestri predsavzatia typu čo na Nový rok, to po celý rok. Kam by som sa dopracovala po ničnerobení, ktoré by trvalo 365 dní!

Nuž, toto trápi v tomto ročnom období mňa. :-) Ale diagnóza nuda nie je nebezpečná.

O tom, ako prežiť Vianoce  bez toho, aby na vás padli depresie zo samoty (dobrovoľnej alebo nedobrovoľnej), som sa porozprávala so psychologičkou Mgr. Luciou Alakšovou.

Sviatky “pokoja, lásky, radosti a hojnosti” sú pre mnohých single ľudí kritickým obdobím. Prečo vlastne?

Asi preto, že na single nikto v reklamách nemyslí. Stále sa podľa nich máte s niekým spájať, volať svojej rodine, partnerovi, deťom, a to je trochu nápor aj na tie najsilnejšie povahy.

Kritické je toto obdobie pre niektorých práve preto, že z každej strany počúvajú, že „nikto by na sviatky nemal byť sám”. Nepriamo to môže niektorým osamelým ľuďom evokovať pocit nedostatočnosti, neschopnosti, pocity viny za samotu.

Stretli ste sa s nejakým extrémom čo boli schopní pod tlakom vianočnej atmosféry spraviť? Traduje sa, že ľudí prepadnú hlboké depresie a nezriedka si aj siahnu za život.

Osobne som vo svojej praxi zatiaľ takého kritické chvíle neriešila. Zatiaľ všetci moji „single pacienti“ zapli záložný generátor a niečo vymysleli. Netreba sa báť robiť nové veci, napríklad vianočný pobyt v kúpeľoch alebo v hoteli je skvelým nápadom.

Odporúčam nebrať veci, a teda ani Vianoce, až tak vážne. A treba sa trochu pripraviť na to, že vás šťastné páriky a rodinky budú obklopovať. Ale zároveň vás môžu obklopovať aj single ľudia. Preto je to všetko o vnútornom nastavení a zameraní pozornosti.

 Vianoce v nás majú predovšetkým spúšťať pocit vďaky a ozajstnej spolupatričnosti bez ohľadu na to, či práve s niekým zdieľame domácnosť alebo nie. Je to tak, že si v tomto období mnohí naozaj „vyjasňujú vzťahy“ a naberú odvahu otvorene hovoriť s partnermi, rodičmi alebo deťmi?

Áno, Vianoce majú takú čarovnú moc, že spájajú ľudí. Alebo aspoň minimálne podnecujú mnohých kontaktovať sa s rodinou, či s priateľmi, s ktorými dlho neboli. Je to rovnako aj čas bilancovania, zhodnocovania uplynulého roka, príchodov, odchodov, návratov, šťastných či smutných okamihov života. Preto je prirodzená väčšia otvorenosť v komunikácii. Zároveň ju však netreba chápať ako povinnosť. Odporúčam porozumieť najprv vlastným pocitom, potrebám a počúvať svoju intuíciu.

Môže na človeku zanechať stopy, ak naozaj strávi sviatky sám? Bombardovaný láskou a šťastím z reklám, filmov a obchodov.

Pripadá mi nenormálne, aby sme už od septembra videli v obchodoch čokoládových Mikulášov a od októbra počúvali reklamy na vianočné zvýhodnené balíčky operátorov. Toto je pre každého z nás, či už single alebo nie, bohatá nádielka, ktorá skúša našu trpezlivosť. Do podvedomia sa nám vrýva, že správne a zdravé je jedine život (minimálne) vo dvojici. Zabúda sa brať ohľad na to, že život nie je vždy idylkou z reklamy, prípadne, že single život je rovnako hodnotný. A či môže prežitie sviatkov osamote zanechať nejaké stopy? Na niekom áno, na niekom nie. Dovolím si povedať, že mnohé závisí od osobnosti jedinca a od jeho spokojnosti a vyrovnanosti s daným stavom.

Za najrizikovejšiu skupinu v čase sviatkov považujem seniorov, ktorí žijú sami. Čo by mali ich blízki spraviť, aby sa vyhli skeptickým úvahám typu “však na budúce Vianoce tu už určite nebudem”?

Takáto úvaha súvisí s osobnosťou seniora. Nemyslím si, že sa ten výrok vzťahuje len na Vianoce. Ale aj na narodeniny, meniny, výročia a rôzne iné akcie J Zabúdame na ľudskú blízkosť. Akosi sa vytráca nezištná pomoc a príjemné úsmevy. Spomeňte si (či už ste single alebo nie), kedy naposledy ste išli po ulici vysmiaty len tak bezdôvodne?! Alebo kedy ste potešili niekoho cudzieho nejakou maličkosťou? Kedy ste susede pochválili kabát alebo kolegyni položili na stôl čokoládu iba tak? Alebo dieťaťu v obchode podali 50 centov, aby si mohlo kúpiť nálepky? Z takýchto maličkostí sa skladá naša životná a duševná pohoda. Robiť radosť druhým a nečakať za to nič. To isté platí aj na Vianoce a seniorov. Skúste suseda ponúknuť vianočným punčom alebo mu položte pred dvere nejakú sladkosť. Ako prekvapenie. Nemusíme robiť veľké veci na to, aby sme druhým dobili baterky.

(Larisa)

 

lucia alakšová

Asi nie je štatisticky podchytené, či ľudia žijúci single sú spokojnejší a vyrovnanejší alebo nervní a utiahnutí. Rozhodne platí, že rovnakým postojom k sebe a životu môžu disponovať aj tí, čo žijú v pároch. O singlistoch však môžem zodpovedne prehlásiť, že majú čisto technicky menej možností zdôverovať sa blízkemu človeku (keďže ten fest blízky človek v ich životoch chýba) a zdieľať s ním svoje pocity.

Byť sám (teda single) nie je diagnóza. Je to štandardný stav, ktorý dokonca od vás niekedy vyžadujú uviesť do osobných údajov. Spozornieť by ste mali, ak začnete o sebe hovoriť ako o človeku osamelom. A vôbec, vyjasnime si základné pojmy s kvalifikovaným odborníkom, psychologičkou Luciou Alakšovou.

Prečo nás vlastne samota trápi? Prečo ju považujeme za nie celkom príjemný stav?

Samota ako taká nás trápiť nemusí. Môžeme ju naopak vyhľadávať. To čo nás trápi, sú pocity osamelosti. A prečo? Prirodzenou vlastnosťou ľudí je zdieľanie pocitov, prežívania či informácií. Či už radostných alebo menej veselých. Keď som sám/sama, som aj na svoje prežívanie sama. Zdieľanie mi nie je umožnené. Nie nadarmo sa hovorí, že zdieľaná radosť je dvojitá radosť, zdieľaný problém je polovičný problém.

Ľudia často vravia, že sa cítia „opustení“, keď deti odídu do letného tábora alebo manžel na služobnú cestu. To však asi nie je tá ozajstná samota. Kto môže teda legitímne o sebe hovoriť, že je sám alebo osamelý?

Opäť by som rada upozornila na to, že je rozdiel, či hovoríme o samote alebo o osamelosti. Samota nemusí byť vždy sprevádzaná pocitmi osamelosti. Osamelosť sa stáva problémom, keď trvá dlho, je silná, trápi nás a cítime sa v nej nepríjemne. Samotu môžeme vyhľadať, užiť si ju, a keď sme jej nasýtení, máme za kým ísť a cítime sa v prítomnosti druhých dobre.

Sú na dlhodobý single život niektoré typy ľudí (temperamentom, charakterom, výchovou) predurčené? Je pri nich pravdepodobnejšie, že z nejakého dôvodu majú naozaj nižšiu šancu nájsť si partnera?

Nerada by som to takto kategorizovala. Myslím si, že je to veľmi individuálne. Rovnakú situáciu môžu dvaja ľudia vnímať celkom odlišne, či už vplyvom výchovy, predchádzajúcich skúseností, vplyvom stratégií zvládania záťažových situácií, atď… Môžeme však predpokladať, že napr. veselý, otvorený človek, extrovert, ľahšie nadviaže nový vzťah. Narcisticky ladená osobnosť bude mať s nadviazaním kvalitného vzťahu problém, keďže je pre ňu problematické prijať niekoho do svojej blízkosti.

Je teda samota z hľadiska psychológie ergo duševného zdravia prirodzený stav?

Byť niekedy sám, vyhľadať samotu a cítiť sa v nej dobre je z môjho pohľadu úplne prirodzené a veľakrát aj “liečivé”, prospešné pre každého z nás. Každý človek by mal byť schopný zvládnuť samotu bez psychickej ujmy. Diferencovaná osobnosť so schopnosťou a potrebou introspekcie samotu aj vyhľadáva. Samota slúži na premýšľanie o sebe, na prežitie si niektorých pocitov, byť v kontakte so sebou samým. Myslím si zároveň, že ľudstvo od nepamäti existuje v diádach alebo rodinných spoločenstvách. A tieto modely opodstatnene fungujú. Byť single je však zároveň aj veľmi potrebné v “porozchodovej” fáze. Je to priestor pre proces smútenia, proces vyrovnávania sa so stratou, a zároveň je to priestor pre pocity nezávislosti. Následne je možné vstúpiť no nového vzťahu s čistým štítom, bez úzkosti. V praxi sa však stretávam aj s pacientmi, ktorí si samotu dobrovoľne vyberajú z rôznych dôvodov. Otázka je, či hovoríme o single živote bez partnera alebo o sociálnej izolácii ako takej. Tá prirodzená a prospešná nie je.

Dajú sa pomenovať objektívne výhody resp. nevýhody single stavu?

Dobrá otázka do diskusie so zadanými a single. :-) Myslím si však, že hľadať objektívnosť v individuálnom prežívaní je náročná úloha. Otázka znie, či mi  môj single stav vyhovuje alebo nie. Závisí to od subjektívneho vnímania daného stavu. Každý stav má svoje výhody ale aj nevýhody, ktoré sú závislé od situácie, typu osobnosti, spôsobu prežívania a hlavne o toho,  čo človek chce.

Každú vekovú kategóriu singlistov asi trápi niečo iné. Čím sa zaoberajú slobodní tridsiatnici, štyridsiatnici, päťdesiatnici či ovdovelí seniori?

Túto otázku by som vyriešila spoločnou diskusiou alebo dotazníkmi pre každú vekovú kategóriu. Každej vekovej skupine by som prisúdila spoločné “trápenia” – porovnávanie sa s okolím, priateľmi, ktorí žijú v partnerstve, prítomnosť potreby istoty a bezpečia. V stručnosti by som pri tridsiatnikoch a štyridsiatnikoch uvažovala o túžbe po potomkoch, založení si rodiny. Päťdesiatnici si hovoria “nechcem zostarnúť sám” a seniori “kto sa o mňa postará, ako si poradím, keď budem mať vážne zdravotné problémy?”, “nechcem umierať sám”.

Vynechala som dvadsiatnikov. Môže sa vôbec niekto cítiť osamelý ako dvadsaťročný?

Samozrejme, prečo nie?! Človek sa počas svojho života stretáva s rôznymi vývinovými krízami. Pekne ich opisuje pán psychológ  Erik Erikson, ktorý tvrdí, že vo svojom živote prechádzame ôsmymi psychosociálnymi krízami. Výsledkom mnohých môžu byť práve pocity osamelosti.

(pokračovanie nabudúce)

Larisa